Tešil som sa na  mohutné súsošie neznámeho gréckeho politika v objatí so slepým a hluchým bruselským úradníkom pred Bielym domom,  na vyváženú kompozíciu súsošia lídrov PIGS priamo pod Washingtonovym memoriálom na Národnom móle a aleju s bustami šéfov nemeckých, francúzskych a britských bánk, ktorí Grékom, Španielom a ďalším nezodpovedne požičiavali.  V júli 2010 som vo Washingtone nič také nenašiel. Nevďak vládne svetom!

Nikomu totiž nepomohli dlhy Grékov, Španielov a ďalších v eurozóne tak ako USA, presnejšie americkému doláru. Grécka a PIGS story nafúknutá do obrovských rozmerov anglosaskými médiami pomohla aspoň na čas odvrátiť pozornosť Číňanov, Arabov a ďalších veriteľov USA od stavu americkej ekonomiky a minimálne na čas zbrzdila nástup eura ako hlavnej globálnej rezervnej meny. Dobre živená rétorika o kolapse eurozóny je životodarným kyslíkom pre predlžovanie agónie dolára.

Viesť pesimistické úvahy o kolapse eura je módne medzi všetkými, ktorí si dokážu prečítať Wall Street Journal či New York Times. Pesimistické reči o eure však nie sú nič nové – sprevádzali euro od jeho zrodu. Trhy a čísla ale ilustrujú úplne opačný príbeh. Napriek všetkým „prúserom“ s Grékmi, Španielmi či Írmi je to zatiaľ príbeh enormného úspechu.

Spomeňme si, že v roku 1999 keď euro začínalo, ste za jedno euro dostali 1,18 dolára. Potom euro v októbri 2010 kleslo na historické minimum 0,82 eura za dolár. Na paritu s dolárom sa vrátilo v júli 2002 a nekleslo pod ňu už nikdy od decembra 2002. V júli 2008 ste za jedno euro dostali 1,6 dolára. Euro odvtedy oslabilo na dnešných približne 1,3 dolára, pokles eura na jar 2010 sa pripisuje práve dlhom Grécka a PIGS.

Neúspech vypadá určite inak. Dnešná nižšia tvrdosť eura voči doláru by nás nemusela trápiť – nakoniec lacnejšia mena zlacňuje export, čo je aj dôvod, prečo nemeckí a iní európski exportéri oslabenie eura v tichosti uvítali. Mäkšie euro síce zdražuje americký export do Európy, z hľadiska dolára je ale podstatne väčšie riziko tvrdého eura. Práve sila eura viedla k jeho veľkému úspechu ako svetovej rezervnej meny. Úspechu na účet dolára. V roku 1999 predstavoval v oficiálnych výmenných rezervách po celom svete  americký dolár 70,9 %. Euro, dedič nemeckej marky a francúzskeho franku, len 17,9%. Do roku 2009 podiel dolára klesol na 61,5% a podiel eura stúpol na 28,1%. Bývalý šéf Federal Reserve Bank Alan Greenspan v septembri 2007 vyhlásil , že „je celkom možné, že euro ako rezervná mena dolár nahradí, alebo bude obchodované ako rovnocenná rezervná mena“.

Prečo je postavenie dolára ako hlavnej rezervnej meny pre USA tak dôležité a silné euro tak hrozivé? Pretože práve toto postavenie dolára drží americkú ekonomiku nad vodou. Už desaťročia sú USA, niekdajšia továreň sveta, arzenál demokracií a exportér kvalitných výrobkov, čistým dovozcom. Za posledných 12 mesiacov do apríla 2010 bol obchodný deficit USA 550 miliárd dolárov. Pre porovnanie, eurozóna vykázala prebytok 41,4 miliardy a Nemecko samotné prebytok 212 miliárd - väčší ako Čína, Rusko alebo Saudská Arábia. Akumulovaný obchodný deficit USA dnes dosahuje viac ako 8 biliónov dolárov – alebo ak chcete 8 000 miliárd dolárov. Za túto sumu na rozdiel od dávnejšej minulosti, Spojené štáty nevyviezli žiadne tovary, suroviny a služby. Za svoje výrobky a ropu dostali Číňania, Arabi a ďalší zelené potlačené papieriky a americké dlhopisy. Splácať ich možno, ako v každej Ponziho schéme, len tým, že ďalší Arabi alebo Číňania nakúpia ďalšie dlhopisy.

Už desaťročia nie je dolár krytý ničím iným, len vierou veriteľov. Ekonomické fundamenty pre vieru v dolár však neustále a rýchlo slabnú. Po nedávnom ukončení daňových úľav pre kupujúcich sa predaj nových domov v USA prepadol na historické minimá, hypotekárna bublina ďalej vyfukuje. Celkový dlh federálnej vlády dosiahol koncom roka 2009 12,1 bilióna dolárov. K nemu treba pripočítať vládny deficit, ktorý by mal v tomto finančnom roku dosiahnuť 1,47 bilióna dolárov a v budúcom ďalších 1,42 bilióna USD - viac ako sa predpokladalo ešte pred pár mesiacmi. Celkový dlh americkej vlády, firiem a fyzických osôb dosiahol 360 percent HDP (v roku 2009 bol 14,25 bilióna dolárov), omnoho viac ako v dobe Veľkej krízy. Nezamestnanosť je oficiálne na úrovni 9,5 %, ale len vďaka tomu, že z evidencie nezamestnaných sú osvedčenou metódou prikrášľovania reality vylučovaní dlhodobo nezamestnaní. Obamov zákon na obnovu ekonomiky – rozumej 800 miliárd dolárov natlačených vládou do ekonomiky cez dotačné programy a daňové úľavy – vraj vytvoril resp. udržal okolo troch miliónov pracovných miest. Koľko ich zanikne keď peniaze v budúcom roku dôjdu a Fed už nebude môcť „zhadzovať doláre z helikoptéry“ je otázka, ktorú sa nepatrí klásť. Zoznam zlých správ by mohol pokračovať a pokračovať.

Pred pár dňami šéf Fedu Ben Bernake v Kongrese oznámil, že vyhliadky americkej ekonomiky, sú „mimoriadne neisté“. Preložené z ekonomického newspeaku do bežnej reči to znamená, že americká ekonomika zrejme stojí pred druhou vlhou recesie, ktorá sa pravdepodobne vyvinie do dlhej a hlbokej depresie. Posotiť do nej americkú ekonomiku môže aj ten najmenší impulz. Grécke požehnanie nemusí trvať večne. Ak sa začnú Číňania, Arabi, Japonci, Briti a ďalší zbavovať amerických dlhopisov, hodnota dolára sa zrúti.

Vratké nohy amerického dolára nie sú pre Európanov dôvodom k radosti – stále platí, že keď si Amerika kýchne, nos (a slzy) si bude utierať celý svet. Labilita dolára tiež v žiadnom prípade neznamená, že euro je bez ťažkostí. Stav, do ktorého sa dolár a americká ekonomika dostali by mali byť pre všetky štáty eurozóny vážnym varovaním. Súčasne by ale skepse a frflaniu tradične naklonení Európania nemali podliehať propagande anglosaských médií cielenej na podkopávanie dôvery v euro. Ich agendou celkom prirodzene je aj ochrana vlastných záujmov - a amerického dolára.

Text bol v skrátenej podobe uverejnený v denníku SME.