Našťastie mi to dlho netrvalo. Ešte doobeda som sa vybral na Sekier pozrieť, čo tam majú nové. Zobral som do nosiča aj Mikuláška, aby mala Hanka voľné ruky. Na križovatke chcel ísť Mikuláš novou cestou, tak som ho poslúchol. Aspoň to tu trochu spozná. K Sekieru sme sa dostali zhora. Zdiaľky vidím, že mak je už zasiaty a potešilo ma to. Pri záhrade som sa stretol s Norom a rozprávali sme sa o oraní sekierskych polí. V dome bola iba Soňa a Daniel z Francúzska. Evka išla nakúpiť sliepky. Aj ďalší dvaja hostia z cudziny sa tam niekde potulovali, ale nevidel som ich. Mrzí ma to. Žijú si svoj vlastný život a ani nepostrehli, že sú v dome, kde platia nejaké pravidlá. Veľmi voľné, ale o to viac by sa mali dodržiavať. Vôbec sa mi do toho nechce, ale asi ich budeme musieť poslať preč. Jedine, že by ich ostatní chceli živiť. V duchu si chystám argumenty na ďalšiu ťažkú diskusiu a štve ma, že mi to berie energiu od riešenia iných vecí.

Soňa bola tiež nachladnutá, chcela robiť pri krosnách a dávať do poriadku nástenku. Roboty vonku je veľa, ale keď tu nie sú práceschopní ľudia, nedá sa nič, iba odložiť ju. Týždeň sem neprídem a tak som sa snažil zhrnúť, čo všetko treba stihnúť do Veľkej noci. Mikuláš medzitým spestroval Danielovi prípravu obeda. Jeho pozornosť priťahujú najmä ľudia, ktorých môže rozptyľovať pri práci. Hral sa s ním obľúbenú hru na KUK!

O jednej som sa vrátil domov. Súčasne prišiel Peter – ďalší z novousadlíkov z neďalekého lazu. Prišiel naboso, ďalší neklamný znak jari. Priviedol svoje dve deti, ktoré sa hneď rozbehli za susedovie Amálkou. Nad Častobrezím sa ozývalo šťastné pišťanie. Mikuláš spal, ale keď sa zobudil, hneď sa ku ním zaradil. Večer nám potom hlásil: „Sliepkaaaa-kakooo-robilaaaa-stupiiiiil“. „Kto stúpil do kuracieho hovienka?“ „Amalkaaaa, Samkoooo, Sarkaaaa.“ „Ty nie?“ „Nieeeee!“

Peter prišiel aj kvôli tomu, aby sa dozvedel, čo som našiel na internete. Poprosil ma, aby som pozrel zdroje na jeho srdcový „sociálny projekt“ – akcie, ktoré robí s deťmi z domovov. Niečo sme našli a tak sme diskutovali o tom, či je reálne získať podporu a čo je preto treba urobiť. Súrne som potreboval nachystať drevo na ďalší týždeň a tak sa rozprávame popri pílení. Kôpka klátikov pri našich nohách utešene rastie.Takéto plodné diskusie sa mi páčia. Nakoniec sme aj tak museli ísť k počítaču, ale to už bolo dreva dosť.

Keď Peťo s deťmi v podvečer odišiel striedali sme sa s Hankou pri práci a Mikuláškovi. Dlho sme však sami neboli, chvíľu po tom ako odišiel Peťo prišli ďalší susedia, Noro so Slávkou. Slávka mi doniesla materiály k autoškole. Začali sme spolu pred šiestimi týždňami. Ona už má vodičák, ja prvú jazdu. Teraz sa už do mesta častejšie ako raz za týždeň nedostanem, ktovie ako dlho ju budem ešte robiť. Ináč, vybrali sme si lacnú autoškolu, ale s úplne zúfalým prístupom inštruktorov. Možno vedia jazdiť, ale vyučovacie metódy si asi trénovali v zlom kynologickom klube. Už ma veľa krát zamrzelo, že som zaplatil zálohu, teraz sa snažím nejak to prežiť. Jediná inštruktorka, ktorá je vraj dobrá, má hodiny obsadené mesiac dopredu. Radšej som jej hneď zatelefonoval a dohodol som si jazdy. Keď som vydržal bez vodičáku doteraz, vydržím aj nejaký mesiac navyše.

Do tmy som kopal v záhrade, zasadil som morušu a oplotil našu svadobnú lipu. Minulý rok ju dokaličili kozy, ale našťastie to prežila. Teraz musí byť zavretá v drôtenej klietke Večer ma Mikuláš rázne odpojil od internetu. Horko-ťažko zletovaný kábel k mobilu roztrhol na polovicu.

Plánujeme víkend. Chceme stihnúť viacero vecí, predtým než odídem na stavbu pece. V sobotu porobiť čo sa dá okolo domu a na záhradách – treba spratať drevo zo spílených stromov, upratať dvor, zasadiť skorú zeleninu.V nedeľu je u Roba a Janky stretnutie novolazníkov, Telmu treba odviesť k zverolekárovi. Mal by som sa zastaviť aj na Sekieri prediskutovať najdôležitejšie veci - Veľkonočnú víkendovku, inštrukcie na ďalší týždeň, riešenie personálnych problémov. Pri počítači: odpovede na najnevyhnutnejšie emaily, poslať denník, vytlačiť formuláre na percentá z dane. Na nedeľný výlet mi asi neostane čas, aj tak sa má zmeniť počasie.

Voľby? Rozmýšľal som nad tým či zajtra ísť voliť prezidenta. Volebná miestnosť je od nás hodinu a pol cesty, Hankina dokonca dve. Už dávnejšie som sa rozhodol, že kvôli Kukanovi si nohy drať nebudem. Nedôverujem mu ani ako menšiemu zlu. Od určitej hranice je to jednoducho zlo. A navyše chcem poslať odkaz pánu Dzurindovi, že mi nie je jedno ako sa správa. Kvôli Bútorovi by som aj šiel, ale aj tak mi to nič nebude platné, nemá šancu. Na to aby vyhral musí osloviť masy a nie iba takých exotov ako mňa. Keby som ho išiel voliť, bolo by to síce pekné gesto, ale tentokrát je pre mňa prednejšia záhrada. Sorry...

Ešte som si spomenul na jeden pekný obraz, ktorý som videl cez týžden. Išiel som k dolnej studni po vodu, keď som zbadal v sade, ako susedia pília starú slivku. Ujčok má 84 rokov, tetka bude mať na budúci týždeň 80. „Pánboh pomáhaj!“, zakričal som im. „Pánboh uslyš, Mirík môj!“, zakričala mi tetka (ujčok zle počuje, ale „vidí až do Tatier“). „No vidíte, vy ste sa cez zimu už chystali do hrobu, teraz tu tak pílite, že ani ja by som s vami nevládal“. „Teraz sa nám už nechce umrieť, keď prišla jar, robota nás drží pri živote...“