Ráno nechcem aby prestala noc, večer deň. Aj s prácou je to tak – najťažšie je začať a skončiť.

Mikuláš je však nekompromisný budík. Ešte nikdy v jeho krátkom živote sa mu nestalo, aby vstával bez mamy. Musím sa veľmi činiť, aby som ho upokojil. Zvládol som to. Mikuláš sa hrá, ja rýchlo zakurujem, chystám raňajky, zametám, upratujem posteľ. Po jedle som ho zabudol dať na nočník a tak naložil do gatí. Dnes sa tomu nevyhnem, prezliekanie a umývanie je na mne. Aj toto som prežil, začínam byť na seba hrdý. Nemám žiadne ďalšie problémy, Mikuláško sa pokojne hrá, občas si čítame, boli sme sa pozrieť von. Objavil si skvelú zábavku – hľadá zhnité jabĺčka a staré, zosušené slivky, a tak moja práca pozostáva z toho, že striehnem, aby si ich nestrkal do úst. Vonku sa mu veľmi páči a mám problém nalákať ho zase dnu.

Trúfol som si aj na varenie obeda. Vtedy to však začalo, môj vydarený syn vytušil, že už mu nemôžem venovať toľko pozornosti a začal vyvádzať. Vysypal vrece s granulami pre psa a začal v nich plávať. Neustále chodil do vedľajšej izby a pokúšal sa dostať von cez okno, lákala ho miska z bioodpadom, atď. Pobehoval som medzi hrncami a Mikulášom, ale nakoniec sa mi podarilo niečo navariť. Okolo jednej sme dojedali, uvažoval som nad tým, ako dlho mi bude dnes trvať uspávanie. Trápil som sa predčasne, zaspal posediačky, kým som ho prezliekal. To som u neho ešte nevidel.

Zrazu neviem, čo s voľným časom. Von nechcem ísť, ešte sa necítim zdravo, tak si líham aj ja a otváram učebnicu taliančiny... Zobudili sme sa až o pol piatej, keď prišla Hanka. Neznášam poobedný spánok, cítim sa, akoby ma prešiel valec. Navyše vo mne hlodá pocit viny, že som premeškal ideálny čas na prácu.. Pomaly som sa pozbieral z postele, dosť dlho mi trvá, kým som sa úplne vzkriesil.

Posledné hodiny pred tmou sa predsa len odvažujem von. Prekopávam malú záhradku pred domom, kde už preschla zem. Budeme tam mať najskoršiu zeleninu – možno už koncom mája. Na tržnici sa dajú už dávno kúpiť reďkovky a šaláty, my ich máme zatiaľ iba v podobe semiačok.

Popri kopaní rozmýšľam nad vzťahmi medzi novoprisťahovalcami a medzi ľuďmi všeobecne. Nad životom v spoločenstve, kde si ľudia vidia do kuchyne a nad pokojnou anonymitou. Sused dnes naháňal sliepku, pobehoval tu ako zmyslov zbavený, neodzdravil. Nevedel som ako reagovať, ale ostal vo mne zlý pocit. Keby to bol sused v paneláku, vôbec by sa ma to nedotklo. Tu sme na sebe dosť závislí, pomáhame si viac než je to bežné, ale aj citlivejšie vnímame rozdiely medzi sebou. Ľudia sú tu veľmi svojské povahy a dlho bude trvať, kým sa začnú rešpektovať. Ak vôbec niekedy.

Kopem až do úplnej tmy, asi som to aj prehnal, lebo Hanka sa sťažuje, že som jej zlikvidoval nejaké trvalky. Hlavne, že som dokončil, čo som chcel... Čas absolútneho ticha, keď Hanka išla uspávať Mikuláša, som sa rozhodol stráviť prechádzkou so psom. Telmu držíme teraz nakrátko, lebo si zvykla naháňať sa po lese za srnkami. Už je na „čiernej listine“ miestnych poľovníkov. Na druhej strane zastupuje chýbajúcich prirodzených predátorov. Zver je tak premnožená, že ani záhrada pred domom nie je bezpečná. Tetka Zuza, ktorá tu bývala, si pri siatí zvykla pod nos hovoriť „Sadím cvikľu, sadím – pre jelene...“. Ani nám sa tu ešte cvikľu nepodarilo pred jeleňmi uchrániť. Ostatnú zeleninu ako-tak.

Aj teraz sme vyplašili srnu pár desiatok metrov od domu. Už bola tma, počul som iba rytmické búchanie jej utekajúcich nôh. Predtým než som vošiel do nočného lesa som sa zahľadel na oblohu. Priťahuje ma nezvyčajne jasná Venuša, ale aj fakt, že na oblohe sú spolu s ňou všetky bežne viditeľné planéty – Jupiter, Mars a Saturn. Dokonca aj piaty Merkúr je teraz vidno, ale nie z Častobrezia, na západnom obzore „zavadzajú“ hory. To ma mrzí. Ďalšia možnosť vidieť naraz všetky voľným okom pozorovateľné planéty bude v roku 2040.

Keď som sa po hodine vrátil domov, Mikuláš ešte nespal. Potichu som sa zložil na postel a čakal som. Už ma chytali driemoty, keď sa ozvalo klopanie na dvere. Prišiel sused. Chcel kontakt na zverolekára, lebo bolo zle s kozou. Vyzeralo to tak, že sa zdula. Po tom, čo pred pár dňami zdochla koza na Sekieri mal strach, aby tak neskončila aj ich Dora. Keď odišiel napadlo ma, že doma máme injekciu. Viem, že spoľahlivo funguje, keď sa vpichne na určité miesto v brušnej dutine. Problém je, že neviem na ktoré. Išiel som za Romanom, sedel pri sviečke v maštali a pozoroval kozu s dvomi párdňovými kozliatkami. Koza opatrne začala žrať, dokonca aj bobky z nej vypadli. Zdá sa, že to nebolo také vážne, dobre tak...

Dokonale prebratý som sa vrátil domov. Mikuláš s Hankou už spali a tak som sadol k počítaču, aby som si pozrel, čo je nové vo svete.

pokračovanie zajtra