Zvedavého syna cestou učím poznávať stromy. Moja „cesta do práce“ sa kľukatí pomedzi staré buky a duby. Zatiaľ čo na Častobrezí máme ešte zvyšky snehu, na kilometer vzdialenom Sekieri je už jar. Ako sme tam vošli, okolo nás preletela mucha. Mikuláško mi povedal, že muchy bývajú vo včelíne. Z kopčeka nad domom vidím, že Wotan (kôň) sa dostal z ohrady a voľne sa pasie na lúke. Našťastie nemá čo zlikvidovať. Na Sekieri ostali iba hostia, domáci sú rozutekaní po svete. Je to tam pestré – Francúz, Bulharka, Španiel a Češka. Som z toho taký zblbnutý, že aj s Evkou z Prahy sa rozprávam po anglicky. Čakám, kým doraňajkujú, medzitým idem s Mikuláškom a s Vladom, ktorý býva vedľa, loviť Wotana. Mikuláš sa veľmi teší na naháňačku, ale Wotan nekladie žiadny odpor (ak nerátam to, že Vladovi stúpil na nohu) a nechal sa odviesť do ohrady.

Hanka včera stretla susedu Janku, ktorá jej povedala čertstvú a smutnú novinku zo Sekiera. Zdochla koza Saša – najstaršia sekierčanka, priviedli sme ju tam, myslím, v roku 1996. Zdula sa, domáci jej nevedeli pomôcť a kým sa vrátili z družstva s tým, čo treba a s radou, bolo neskoro. Tak je to s tým našim gazdovaním. Nemáme potrebné skúsenosti, učíme sa na vlastných chybách. Hádam to bude časom lepšie, len keby na to nedoplácali nevinné kozy...

Sekierski hostia medzitým doraňajkovali – bolo 10:30, tak som im naznačil, že už by mohli aj začať s prácou. Niektorým ľuďom však nestačí povedať, čo a ako robiť, treba im najmä dôkladne a dlho vysvetľovať, prečo to treba robiť a prečo práve tak, ako to chceme. Aj keď je to tu práve o tom, o učení sa, vadí mi, že chcú pracovať skôr teoreticky, ako prakticky. Keďže nikto nemá veľa skúseností na záhradách, nasledovala dôkladná a podrobná inštrukcia na tému „aj tak tak, sejú mak...“.

Táto práca má pre niektorých cudzincov zvláštny nádych – keby mak sial Španiel alebo Francúz doma, dostali by podobné tresty ako pestovatelia konope... Popri výklade som musel stále jedným očkom sledovať Mikuláška, ktorého blato na jarnej záhrade neodolateľne lákalo. Evka ho radšej zobrala dovnútra a usporiadala mu koncert na flaute. Inštrukcie o sejbe maku som dal aj na papier, spolu s návodom a vysvetleniami k ďalším prácam – pre istotu a najmä pre domácich, ktorí by sa mali vrátiť v priebehu najbližších dní.

Mikuláš už bol zrelý na poludňajší spánok, tak som si ho naložil na chrbát a uháňal som cez les naspäť na Častobrezie. Cestou znovu začal fúkať studený vietor a vo vzduchu poletovali snehové vločky. Toto je jedno z mála období, keď trochu závidím južanom a „nížanom“. Inde je už zelená tráva a kvitnú kvety, zatiaľ čo u nás sa ešte môžme sánkovať – bývame 850 m.n.m. Navyše Častobrezie je orientované na sever a tak tam počasie mešká aj týždeň za 20 minút vzdialeným Sekierom. Vietor ma nepríjemne prefúkal a hneď cítim, že som urobil zle, keď som nevydržal doma.

Mikuláš mi na chrbte zaspal pár metrov od domu, ale keď sme prišli dovnútra, prebral sa a už sa nám nepodarilo uspať ho. Väčšinou spáva poobede 2-3 hodiny, teraz mu stačili 2-3 minúty. Hanka sa medzitým vrátila z výpravy na Podlysec, odkiaľ priniesla mlieko a ovčí syr.

Potrebujem sa pripojiť na internet, problém je v tom, že kábel k mobilu má zopár drôtikov odtrhnutých. Letovačku som dostal pred nedávnom od kamaráta, ale ešte som nikdy neletoval (a to som inžinier – elektrotechnik ). Najväčší problém je v tom, že nemám cín. Potom, čo som poprehŕňal všetky krabice v komore, vydal som sa na okružnú jazdu po Častobrezí. Od ujčoka som dostal kolofóniu, ktorou si „mastí“ slák na husliach, v Igorovej komore som našiel staré drôty. Keďže Igor čistil všetky skládky na okolí, dá sa u neho nájsť čokoľvek potrebujem, akurát v hroznom stave. Z toho, že som využil starý drôtik by mal určite radosť. Ďalší Zaježovčan, ktorý pomáhal susedovi, mi vysvetlil, ako sa s letovačkou robí. Takto vystrojenému sa mi podarilo opraviť, čo treba, som so sebou spokojný, zase som sa niečo naučil o živote na lazoch.

Surfujem po internete, sťahujem formuláre, čítam články, odpovedám na emaily. Snažím sa nájsť zdroje, ktoré by podporili fungovanie Sekiera. Večer prišli na návštevu a na internet sekierski hostia – Evka a Daniel. Sympatická Češka bola rok v Indii, kde pracovala v komunite pre mentálne postihnutých. Vymieňame si zážitky z Orientu, spomíname na miesta, ktoré sme videli obaja. Teraz sa pripravuje na diplomovku o komunitách, tak prišla na mesiac ku nám. Daniel je tiež veľmi zaujímavý a príjemný človek. Tento mladý Francúz sa vybral so svojim psom na putovanie po ekologických farmách vo východnej Európe. Na zimu bol v Rumunsku a teraz zavítal na pár týždňov ku nám. Obaja by mohli ostať aspoň rok, s takýmito ľuďmi je radosť spolupracovať. Toto je jedna veľká výhoda Zaježky – človek nemusí chodiť ani za chotár a postretá zaujímavých ľudí z celého sveta.

Po tom, čo rodinka pospala, znovu sadám k počítaču a dokončujem, čo som začal. Blíži sa zopár dead-lineov – rozmýšľam, či sa pokúšať stihnúť ich. Spomenul som si na svoje včerajšie predsavzatie – nebudem to preháňať a hľadám grantové uzávierky v neskorších termínoch. Čas, ktorý by som strávil písaním projektov nad mieru svojho pracovného úväzku, by som zobral svojej rodine a takisto by mi neostal na prácu na záhradách a okolo domu. Jar sa aj u nás naplno rozbieha! Teším sa na zajtra!