Dnes som mal ísť do mesta, na autoškolu, nakúpiť, povybavovať. Raz, maximálne dvakrát do týždňa zbehnem na zastávku zvolenskej MHD – 30 minút dole kopcom cez les, popri studničke k najbližšej ceste. V meste hodinu-dve hekticky pobehujem medzi obchodmi a úradmi. Hore sa ťahám s ťažkým batohom niekedy viac než hodinu. Dnes si však tento zážitok musím odpustiť, telefonicky ruším všetko, čo sa zrušiť dá.

Mrzí ma najmä to, že pec, ktorú sme mali stavať tento týždeň začneme kvôli mojej PN až na budúci. Neviem, či pri nej nestrávim aj veľkonočné sviatky. Z Vranova sa iba kvôli nim vracať nebudeme, to radšej budem na stavbe makať aj viac než obvyklých 12 hodín denne, aby sme to stihli. Trochu mám z toho obavy, pretože od fyzickej práce som si cez zimu odvykol. Práve vo Vranove som si v decembri vykĺbil ruku a až teraz je ako-tak v poriadku. Keďže som cez zimu nezarábal, minuli sa nám všetky finančné rezervy a ja som dospel k poznaniu, že lepšie je zdroje príjmov rozrôzniť (diverzifikovať) – to jest časť zarábať rukami a časť hlavou.

Domácnosť som cez zimu vybavil počítačom a internetom a snažím sa vzkriesiť našu organizáciu. Nie, že by sa tu nič nedialo, práve naopak, ale organizované to veľmi nie je. Naša snaha o minimalizáciu admistratívnych činností dospela takmer k dokonalosti. Všetky programy sme dostali do stavu, keď prežívajú aj bez peňazí „zvonku“, ale prežívanie nie je presne to, čo chceme. Problém je v tom, že ešte stále nevieme, čo chceme. Myslel som, že mi je to jasné aspoň v projekte „Sekier“– staré gazdovstvo má slúžiť ľuďom, ktorí si chcú vyskúšať pestovať organicky zeleninu, priučiť sa remeslám, žiť nekonzumne, nezištne pomáhať svetu aj ľuďom. Po víkendových diskusiách dospievam k iným prioritám.

Rozmýšľam, ako niektorých mladých ľudí, ktorí na Sekier prišli na pár mesiacov, presvedčím, že najviac ich naučí, keď mrkvu budú pestovať, a nie iba diskutovať, ako sa pestuje. Že najdôležitejšie smerovať svoju energiu k tomu, aby nežili na úkor iných. Mladí, no nielen oni, sú zvyknutí žiť na úkor rodičov, štátu a všelijakých iných podpôr. Smiešne je potom, keď kritizujú našu spoločnosť za to, že funguje na úkor prírody, tretieho sveta.

Doobeda sa snažím liečiť, ležím v posteli, postím sa. Preto mám veľa času rozdumovať. Len keby to k niečomu viedlo. Bojujem s pocitom vykašľať sa na ostatných a žiť len pre seba a svoju rodinu. Navyše Hanka mi vyčíta, že to preháňam. Práci som sa nevyhol ani doma, celý víkend som prijímal audiencie a riešili sme problémy spojené so Sekierom. Keby sme aspoň k niečomu dospeli. Trávim tým priveľa času a ani z čisto pragmatického hľadiska to nie je dobré. Úväzok som si vymyslel polovičný, v skutočnosti robím cca. 4 dni v týždni, plat mám zatiaľ dohodnutý na 1 a pol dňa v týždni, s tým, že ak zoženiem nejaké zdroje, zvyšok sa mi neskôr doplatí. Ak nezoženiem, smola... Tento stav nie je trvalo udržateľný, musím si to vymyslieť ináč...

Do mesta nakoniec na išla obedňajším autobusom Hanka. Dohodli sme sa, že si vymeníme úlohy. Tento týždeň budem mamička v domácnosti a Hanka bude vybavovať. Mikuláška som uspával prvýkrát sám – trvalo mi to „iba“ 1 a pol hodiny. Aspoň sme sa dobre porozprávali. Žasnem nad tým ako rýchlo sa učí. Pred rokom to bolo iba tata, mama, brm-brm, a teraz už dobre skloňuje, používa rody, množné číslo a pod. A je s ním sranda. Zo života má zjavne radosť, teší sa zo všetkého, čo vidí. V posteli spomína – muchaaaaaaaa – letelaaaaaaaaa – horeeeeeeeee.

Neprítomnosť mamičky Mikuláš prespal, Hanka sa vrátila podľa plánu. Rozniesla nákupy susedom, chcela mi porozprávať, koho všetkého stretla a čo zažila, ale ja som trucoval. Pokazil som jej náladu.

Večer som sa zabudol pri počítači. Emaily, články, informácie – dôležité veci, ale aj hlúposti, ktoré som nemusel vôbec vedieť. Čas neskutočne rýchlo utekal, spamätal som sa po polnoci. Viem, že som to prehnal, trápi ma svedomie. Mrzí ma, že dnes som bol doma nepríjemný. V takomto stave a takto unavený často dospievam k „prevratným“ myšlienkam. „Budem dobrý“, povedal som si, „budem slepo načúvať hlasu svojho svedomia“. Je to asi smiešne, ale v noci som to bral veľmi vážne. Aj teraz to beriem vážne, len nech mi to vydrží. Spiacu Hanku som pobozkal. Zobudila sa a do druhej sme sa rozprávali o živote.

Životopis
Miroslav Kašiak sa narodil v roku 1971 a vyrastal v Prievidzi. Vyštudoval Fakultu elektrotechniky a informatiky v Bratislave. Po zavŕšení štúdia koncom roku 1995 si odslúžil dvojročnú civilku v Recyklačnom stredisku spravovanom Pospolitosťou pre harmonický život (PHŽ). Býval na lazoch v Zaježovej v komunitnom dome Sekier. Po skončení dvojročnej civilky aj naďalej spolupracoval s PHŽ, podieľal sa najmä na príprave akcií pre verejnosť. V roku 1999 bol krátkodobo zamestaný v Peace Corps ako environmentálny tréner amerických dobrovoľníkov na Slovensku. Neskôr pracoval pre Changenet ako redaktor. V roku 2000 niekoľko mesiacov cestoval po Ázii, potom sa vrátil do Zaježovej. S  manželkou Hankou kúpil dom na laze Častobrezie. Majú 1 a pol ročného syna Mikuláša. V súčasnosti sa živí peciarstvom a popri tom pracuje pre PHŽ najmä na projekte „Sekier“.