Barnabás Bajusz, môj vážený spoluposlanec v prvom zastupiteľstve Košického samosprávneho kraja a spolučlen i v kultúrnej komisii tohto zastupiteľstva pred ním necúvol. Pred 60 rokmi, keď si víťaz z východu diktoval inventár odmien, stala sa malá zemplínska dedina Slemence v malom tým, čím bol Berlín o pár rokov vo veľkom.

Tak ako nemeckú metropolu, aj východoslovenský zapadákov rozdelila hraničná jazva. Veľké Slemence ostali v Československu, Malé Slemence sa stali súčasťou Sovietskeho zväzu. Ako to už v takýchto chvíľach býva, nikto sa ľudí nepýtal, či súhlasia, o takom komforte, akým bolo pri delení ČSFR občanmi aspoň požadované referendum tu nik nechyroval. Z noci na ráno boli rodiny, domy, dvory, celá dedina rozdelení. Na šesť desaťročí – aj na pohreby v dome, ktorému z našich Slemeniec hľadeli do okien, sa chodilo obludnou okľukou cez Vyšné Nemecké. Boli roky, počas ktorých si príbuzní oznamovali cez hranicu novinky spevom, hoci nikdy im do spievania nebývalo. Ani po roku 1989 sa tu nič nezmenilo, darmo ľudia žiadali, darmo boli dve bizarne rozdelené Slemence občasnou atrakciou i svetových médií.. Čas od času zasadla nejaká mezištátna sovietsko-československá, neskôr ukrajinsko-slovenská komisia, ibaže... ostávalo pri čičíkaniach a sľuboch.

Ľudia ako Barnabáš Bajusz, ktorí situáciu v tejto časti východného Slovenska poznali, však neprestávali upozorňovať na problém, o ktorom vedeli ľudia nanajvýš po Košice. Bajusz tak robil neúnavne, no pri každej príležitosti – o Slemenciach sme hovorili na zasadnutiach zastupiteľstva, v kultúrnej komisii, v poslaneckom klube, na jeho podnet sme napokon ako posnanci napospol a bez rozdielu straníckej príslušnosti apelovali už vari všetci a kde sa len dalo. Lebo on nám nanovo naliehavo približoval osudy ľudí z nasilu rozdelených rodín a ich smutné príbehy i veľké sklamanie.

Naveľa, pred necelými troma rokmi sme na hranici videli žalujúci symbol tohto smutného miesta – drevenú bránu v dvoch štátoch, ktorá nikam neviedla, lebo ju zatváral ostnatý drôt. Brána iba mĺkvo upozorňovala, že aj v čase, kedy sme už boli súčasťou Európskej únie, existujú takéto hanebné relikty vojny a posledné múry totality.

Na východnej hranici, medzi našimi Veľkými a ukrajinskými Malými Slemencami ešte stále stoja stráže. Ale cez hraničný prechod už môžu prechádzať Slemenčania a vedno s nimi aj iní ľudia zo západu na východ a naopak. Aj zásluhou skromných ľudí ako je Barnabás Bajusz z Lelesa, ktorý neváhal použiť radu z múdrosti predchádzajúcich generácií: ak chceš zahnať tmu, zapáľ najprv aspoň malú sviečku.

Autorka bola poslankyňou prvého zastupiteľstva Košického samosprávneho kraja v rokoch 2001 – 2005, je poslankyňou mestského zastupiteľstva v Košiciach