Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií predložilo do medzirezortného pripomienkového konania Návrh zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach vo výstavbe niektorých pozemných komunikácií. Zákon je zameraný na riešenie konkrétnych prípadov vyvlastňovania majetku občanov za účelom urýchlenia výstavby konkrétnych úsekov diaľnic a ciest I. triedy. Zákon okrem iného dramaticky znižuje práva vlastníkov na ochranu majetku, skracuje lehoty pre podávanie pripomienok, ruší možnosť ústnych pripomienok, ruší miestnu príslušnosť stavebných úradov a spája v konkrétnych prípadoch, taxatívne v ňom uvedených, územné a stavebné konanie, opäť rušiac miestnu príslušnosť orgánov samosprávy obcí a vyšších územných celkov.

Ústava SR umožňuje vyvlastnenie iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu (Čl. 20 ods. 4). Ústava ale súčasne garantuje rovnosť v dôstojnosti a právach a taktiež rovnosť v ochrane práv.

Návrh zákona je podľa nášho názoru jednoznačne v rozpore s viacerými ustanoveniami Ústavy SR.

Preto sa na ministerstvo dopravy obraciame s touto hromadnou pripomienkou, ktorú možno podporiť do 12. septembra 2007:

Hromadná pripomienka verejnosti k návrhu zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach vo výstavbe niektorých pozemných komunikácií

Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR
Námestie slobody č. 6
P.O.BOX 100
810 05 Bratislava

V súlade s článkom 10 Legislatívnych pravidiel vlády, ktoré boli schválené uznesením vlády SR z 8. apríla 1997 č. 241 v znení uznesenia vlády SR z 28. septembra 2005 č. 736 týmto predkladáme hromadnú pripomienku k návrhu zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach vo výstavbe niektorých pozemných komunikácií (ďalej len návrh zákona) (číslo materiálu 2299/M-2007) a ktorou žiadame zamietnuť návrh ako celok,

pričom hromadná  pripomienka má charakter zásadnej pripomienky.

V prípade, že Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR nevyhovie hromadnej pripomienke, žiadame uskutočnenie rozporového konania, na ktoré budú písomne pozvaní nižšie uvedení zástupcovia verejnosti.

Oprávnenie zastupovať verejnosť pri rokovaní o pripomienke majú:

Richard Drutarovský, Pod Kalváriou 44, 080 01 Prešov 1
Juraj Petrovič, Hlaváčikova 35, 841 05 Bratislava
Ondrej Dostál, Beskydská 8, 811 05 Bratislava
Pavel Vlček, Vavilovova 16, 851 01 Bratislava

Odôvodnenie:

Súkromné vlastníctvo a jeho ochrana patria k základným a neodmysliteľným pilierom každej slobodnej a demokratickej spoločnosti. Zásahy do výkonu vlastníckych práv sú vždy problematické a znižujú mieru slobody a demokratickosti štátu, ktorý sa k nim uchyľuje.

Právo na nedotknuteľnosť súkromného majetku, ako aj právo na jeho ochranu všetkými dostupnými prostriedkami zakotvuje Ústava SR, ako aj ďalšie zákony.

Návrh zákona je účelovým aktom, ktorým má byť umožnené urýchlené vyvlastnenie majetku konkrétnej skupine vlastníkov nehnuteľností, ktoré sa nachádzajú pod plánovanými úsekmi diaľnic a ciest I. triedy, presne vymenovanými v Prílohe č. I návrhu zákona.

Ústava Slovenskej republiky hovorí v článku 12, v odseku 2:

„Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Návrh zákona podľa nášho názoru porušuje čl. 12, ods. 2 ústavy tým, že znevýhodňuje v procese vyvlastnenia skupinu vlastníkov, ktorí vlastnia nehnuteľnosti pod presne uvedenými plánovanými úsekmi diaľnic a ciest I. triedy voči iným vlastníkom ktorých nehnuteľnosť bude predmetom vyvlastnenia, ktorá sa ale nenachádza pod plánovanými úsekmi diaľnic a ciest I. triedy uvedenými v návrhu zákona.

Článok 13, odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky:

Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa nášho názoru návrh zákona porušuje ustanovenie čl. 13, ods. 3 Ústavy SR tým, že jeho ustanovenia nebudú platiť pre všetky prípady vyvlastňovania na území Slovenska, ale len pre konkrétne a v zákone priamo uvedené územia, ich vlastníkov a ich nehnuteľnosti.

Nález  Ústavného súdu  Slovenskej republiky  sp. zn. PL.ÚS 16/95  zo  dňa  24.  mája  1995:

Článok 29  ods. 1 Ústavy  Slovenskej  republiky  ustanovuje,  že  každý  má právo vlastniť majetok  a že vlastnícke právo  všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho  ochrana  spočíva  v  tom,  aby  sa vlastníkovi poskytla a súčasne  aj trvale  garantovala právna  istota, že vlastnícke právo  k veci,  ktoré nadobudol  v súlade  s platnými  zákonmi, nemôže obmedziť alebo zrušiť bez právneho dôvodu.

Na  ústavnoprávne  záruky  práva  vlastniť  majetok a jeho ochranu  nadväzuje  ustanovenie  §  124  Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetci vlastníci  majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa  im rovnaká právna ochrana.  Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že všetci  majú rovnakú možnosť nadobudnúť veci do  vlastníctva (s  výnimkou tých,   ktoré sú  uvedené v  čl. 4 ústavy a  v § 125  ods. 2 Občianskeho  zákonníka), a ďalej,  že vlastnícke právo  kohokoľvek má rovnakú  právnu ochranu.

Podľa nášho názoru je návrh zákona v rozpore s vyššie uvedeným výkladom čl. 29 ods. 1 Ústavy, ako aj §124 Občianskeho zákonníka, pretože znižuje právnu ochranu určitej, presne vymedzenej skupine občanov.

V rozhodnutí Ústavného súdu č. PL. ÚS. 37/95 z 12.9.1996 pojednávajúcom o  nerovnosti obmedzenia práv určitých konkrétnych vlastníkov vyvlastňovaných pozemkov sa uvádza:

„...Podľa čl. 1 prvej vety ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Jednou z požiadaviek, ktoré napĺňajú právny štát, je aj všeobecne uznávaná požiadavka generality právnej normy, preto v rozpore s citovaným článkom ústavy je právna norma, ktorá sa vzťahuje na určité, vopred známe jednotlivé veci.

Podľa nášho názoru je návrh zákona v rozpore s vyššie citovaným článkom ústavy, pretože sa vzťahuje na určité, vopred známe jednotlivé veci, v tomto prípade na určité, vopred známe nehnuteľnosti, ktorých vyvlastnenie sa má uľahčiť v záujme urýchlenia administratívneho procesu.

K § 10 ods. 2 – Umožnenie povolenia stavby na cudzích pozemkoch a faktické obmedzenie vlastníckeho práva bez primeranej náhrady

Navrhovaný zákon má umožniť vydanie stavebného povolenia na cudzích pozemkoch, výstavbu na cudzích pozemkoch a dokonca umožní aj užívanie takto postavenej stavby na cudzích pozemkoch.

Osobitným problémom právneho režimu nehnuteľností je rozdielnosť vlastníctva pozemku a stavby, ktorá je na ňom zriadená. Podľa väčšiny právnych poriadkov západoeurópskych krajín sa právny osud stavby spravuje obligatórne právnym osudom pozemku, ktorého je neoddeliteľnou súčasťou. Právna veda túto zásadu nazýva superficies solo cedit (doslovne „vrch ustupuje spodku“). Ak si teda niekto postaví dom na cudzom pozemku, tak by sa jeho vlastníkom mal stať ten, komu tento pozemok patrí. (Peter Špalda)

V právnom poriadku Slovenskej republiky platí, že stavbu je možné povoliť len na pozemku, ktorý je vo vlastníctve stavebníka alebo má stavebník iné legálne právo stavať na cudzom pozemku (súhlas vlastníka).

Z opačného konca, vlastnícke právo je právnym poriadkom ustanovená možnosť vlastníka vec držať, užívať a disponovať s ňou podľa vlastného uváženia v medziach zákona.

Obsahom vlastníckeho práva je takzvaná triáda oprávnení formulovaná klasickou rímskou právnou vedou.

Ide o právo vec držať (ius possidendi), vec užívať a požívať jej plody a úžitky (ius utendi et fruendi) a právo vecou disponovať (ius disponendi). Za inherentné právo vlastníka sa pokladá aj právo na ochranu proti akýmkoľvek neoprávneným zásahom do vlastníckeho práva.

Praktickým dôsledkom navrhovaného zákona bude obmedzenie práva držby a práva užívať nehnuteľnosti vlastníkov, čo je nepochybne obmedzením vlastníckeho práva, ktoré Ústava Slovenskej republiky pripúšťa len za určitých podmienok a za primeranú náhradu.

Inými slovami, výstavba na cudzích pozemkoch, ako neskrývane predpokladá navrhovaný zákon, bude porušením ústavných práv takto dotknutých vlastníkov.

Z uvedeného je zrejmé, že navrhovaný zákon nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky. Tvrdenie predkladateľa v dôvodovej správe o súlade navrhovaného zákona s ústavou je nepravdivé a neodôvodnené.

Všeobecne k odlišnej procesnej a hmotnoprávnej úprave povoľovania vybraných diaľnic a ciest – popretie významu povoľovacieho konania ako prostriedku na ochranu a zosúladenie rôznorodých oprávnených verejnoprávnych a súkromnoprávnych záujmov

Navrhovaný zákon vytvára špeciálnu právnu úpravu pre povoľovanie vybraných diaľnic a ciest. V porovnaní so všeobecnou právnou úpravou sa zavádza tzv. spojené územné konanie o umiestnení stavby so stavebným konaním o jej povolení, zasahuje sa do ustálenej kompetencie stavebných úradov, potláča sa možnosť dotknutým fyzickým a právnickým osobám účinne obhajovať svoje práva (zrušenie povinnosti nariadenia ústneho konania, skrátenie lehôt na vyjadrenie, zrušenie povinnosti skúmania vplyvov na životné prostredie a tak ďalej).

Nebudeme podrobne opisovať každú jednotlivú odchýlku navrhovanej právnej úpravy od všeobecnejšej právnej úpravy, nakoľko pri každej by sme jednotlivo konštatovali, že je zásahom do ústavných práv občanov, a to najmä vlastníckeho práva, práva na zdravé životné prostredie, práva na právnu ochranu atď.

Diaľnice a cesty majú okrem ekonomického a hospodárskeho vplyvu aj iné, neraz negatívne vplyvy na životné prostredie, ovplyvňujú susedné nehnuteľnosti, zasahujú do právom chránených záujmov tretích osôb. Nie je možné povedať, že ekonomické a hospodárske efekty stoja nad všetkými ostatnými verejnými záujmami.

Všeobecná právna úprava povoľovania cestných stavieb je procesom, ktorý slúži práve na to, aby sa našla všeobecne akceptovateľná, stabilná a optimálna rovnováha medzi rôznorodými súkromnoprávnymi a verejnoprávnymi záujmami.

Navrhovaná právna úprava toto všetko ignoruje v jedinom záujme – dokončiť diaľničné spojenie Bratislavy a Košíc do roku 2010 a dôsledky prenáša na obyvateľov, ktorým znemožňuje nielen ochranu svojich oprávnených záujmov, ale im tiež prakticky znemožňuje svoj názor efektívne vyjadriť.

Rovnako neprípustné je, že navrhovaná právna úprava v podstate oprávňuje stavebný úrad (v tomto prípade ministerstvo dopravy) vydať stavebné povolenie bez podkladov, ktoré majú slúžiť práve na posúdenie a zohľadnenie rôznych oprávnených záujmov v území. Povoľovacie konanie sa tak stáva formálnou fraškou bez možnosti naplniť skutočný účel a význam povoľovacieho konania ako takého.

Domnievame sa tiež, že presun kompetencie povoľovania stavieb diaľnic, ciest a najmä povolenie asanácie stavieb a povolenie vyvolaných úprav na ministerstvo dopravy je neuvážený. Nie je možné po takomto presune zodpovedne z Bratislavy posúdiť obrovské množstvo vzťahov a záujmov – a rozhodnúť v lehote 10 dní o tak komplikovanej stavbe s mnohým vplyvmi, ako je diaľnica.

Prijatím navrhovanej novely vznikne absurdná situácia, keď povolenie tak rozsiahlej a vplyvnej stavby ako je diaľnica, potrvá mnohonásobne kratšie a s menším množstvom potrebných dokladov, ako napr. povolenie neškodnej stavby veľkosti rodinného domu!

Ak predkladateľ dáva v médiách za príklad iné vyspelé krajiny, kde ním prezentované slovenské problémy neexistujú, nemal by zabúdať, že vo vyspelých krajinách je to možné práve preto, že všetky konfliktné situácie sa riešia pokojnou cestou a pred tým, ako sa vôbec začne stavať. To preto, aby v okamihu začatia výstavby mohla výstavba prebiehať nerušene, rýchlo a efektívne.

K § 8 – Nedostatky ustanovení o určovaní náhrady pri výkupe a vyvlastnení pozemkov a stavieb

Predkladanému návrhu vyčítame v ustanovení o určovaní náhrad:

• Oproti platnej právnej úprave sa ruší povinnosť poskytnúť náhradné bývanie obyvateľom vyvlastnených nehnuteľností. Znamená to, že obyvatelia rodinných domov a bytov sa po vyvlastnení rodinného domu (bytu) v ktorom bývajú, ocitnú bez „strechy nad hlavou“. Navrhovaná úprava má investora zbaviť povinnosti zabezpečiť obyvateľom náhradné bývanie alebo ubytovanie. Súčasná právna úprava vyvlastnenia pritom garantuje, že vyvlastnením nezaniká pre obyvateľov právo užívať bytové a nebytové priestory.
  
  

• Návrh zákona podmieňuje poskytnutie náhrady pri dohode vo forme „dom za dom“ resp. „byt za byt“ súhlasným postojom investora. Konštrukcia zákona je však taká, že pre investora bude jednoduchšie odmietnuť poskytnutie takejto formy náhrady. Investor totiž nie je nijako motivovaný na zabezpečenie náhrady formou „dom za dom“ resp. „byt za byt“. Formálne splní podmienky na vyvlastnenie, ak ponúkne odkúpenie nehnuteľnosti za tzv. vyhláškovú všeobecnú hodnotu s 20 percentnou bonifikáciou.
  
  Navyše, zákon nezmyselne limituje, že náhrada vo forme náhradného domu resp. bytu nesmie byť „vo finančnom vyjadrení“ výrazne vyššia ako je tzv. vyhlášková všeobecná hodnota vykupovanej nehnuteľnosti. To je praktický nevykonateľné, lebo vyhlášková všeobecná hodnota nevyjadruje, za akú cenu sa dá zaobstarať primeraná náhradná nehnuteľnosť.
  
  Návrh vyvoláva dojem, že naoko síce umožňuje poskytnúť vecnú náhradu, avšak v praxi to nebude reálne možné, nakoľko novú náhradnú nehnuteľnosť na trhu nebude možné získať za umelú vyhláškovú všeobecnú hodnotu, ale iba za reálnu obstarávaciu cenu stavebných materiálov a prác.
  
  Kvôli nezmyselne stanovenému limitu to bude pri výkupoch končiť konštatovaním, že vecná náhrada nie je „zo zákona“ možná, nakoľko za všeobecnú hodnotu nie je možné novú náhradnú nehnuteľnosť zaobstarať a vlastník nemá ďalšie financie na doplatenie rozdielu. Investor skonštatuje, že môže ponúknuť iba peňažnú náhradu vo výške odvodenej z vyhláškovej všeobecnej hodnoty. Odmietnutie tejto možnosti bude považované za splnenie podmienok na vyvlastnenie. Investor by bol hlúpy, keby za takýchto podmienok, ktoré mu vytvorí navrhovaný zákon, riešil náhradu formou „dom za dom“ resp. „byt za byt“.
  
  Návrh zákona nelogicky určuje finančný limit poskytnutej vecnej náhrady. Odvádza ju od vyhláškovej „všeobecnej hodnoty“, zvýšenej o koeficient 1,2 – namiesto logického ustanovenia, že náhradnú nehnuteľnosť je možné zaobstarať verejným obstarávaním.
  
  

• Oproti platnej právnej úprave zakazuje navrhovaný zákon pri vyvlastnení poskytnutie náhradnej nehnuteľnosti a pripúšťa iba vyplatenie peňazí. Doterajšia právna úprava totiž hovorí, že „Ak je možné majetkové vyrovnanie za vyvlastnený pozemok pridelením náhradného pozemku a vyvlastnený s tým súhlasí, tento spôsob vyrovnania má prednosť pred poskytnutím náhrady v peniazoch“.
  
  Navrhovaný zákon pritom výšku náhrady obmedzuje na cenu podľa vyhlášky o všeobecnej hodnote majetku, bez ohľadu na to, že takto určená náhrada môže byť zjavne neprimeraná, keďže navrhovaný zákon neukladá vo vyvlastňovacom konaní skúmať primeranosť náhrady a ani ujmu, ktorá vyvlastnenému vyvlastnením vznikla.
  
  To je rozdiel napr. oproti českej právnej úprave, podľa ktorej sa náhrada pri vyvlastnení musí určiť takým spôsobom a v takej výške, aby zodpovedala majetkovej ujme, ktorá sa u vyvlastňovaného prejaví v dôsledku vyvlastnenia.
  
  Navrhovaná právna úprava nespĺňa ústavou požadovanú podmienku primeranosti náhrady pri vyvlastňovaní.
  
  

• V dôvodovej správe sa uvádza doslova: „Dobudovanie diaľničného spojenia až do Košíc do roku 2010 má nielen politický rozmer vyplývajúci z Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky z roku 2006, ale aj významný ekonomický a spoločenský rozmer.“
  
  Domnievame sa, že v danej situácii by bola na mieste skôr určitá veľkorysosť a štedrosť po vzore úspešnejších a vyspelejších krajín, namiesto vytvárania pochybných legislatívnych konštrukcií s výkladovými a praktickými problémami pri uplatňovaní zákona v reálnom živote.
  
  Navrhované ustanovenia o náhrade budú proces výkupov nezmyselne komplikovať a predlžovať, namiesto naoko deklarovaného urýchlenia. Obávame sa, že nelogickosť ustanovení o určovaní náhrad poslúži v praxi skôr na vyprovokovanie sporov s vlastníkmi, následne na eskalovanie konfliktov, vyvolanie negatívnej publicity vlastníkov, ich označenia za neústretových špekulantov a následnú politickú legitimizáciu uplatňovania nezmyselne tvrdých a protiústavných postupov.

Preto žiadame zamietnuť tento návrh ako celok.

Richard Drutarovský, Občianska iniciatíva „Za spravodlivé vyvlastňovanie“
Juraj Petrovič, Občianska konzervatívna strana
Dušan Sloboda, Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika
Pavel Vlček, Občianska konzervatívna strana
Ondrej Dostál, Občianska konzervatívna strana
Pavel Nechala, Transparency International Slovensko
Radovan Kazda, Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika
Peter Gonda, Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika
Zuzana Humajová, Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika
Miroslav Mihálik, Bratislava
Ernest Walzel, Kostolná pri Dunaji
Juraj Karpiš, INESS - Inštitút ekonomických a spoločenských analýz
Radovan Ďurana, INESS - Inštitút ekonomických a spoločenských analýz

Tento text je skrátenou verziou hromadnej pripomienky občanov k vyššie uvedenému návrhu zákona. Celé znenie hromadnej pripomienky, ktoré bude odoslané spolu s Vaším podpisom predkladateľovi návrhu zákona, si môžete prečítať tu.