Hromadná pripomienka verejnosti a výzva k návrhu zákona o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy strategických stavieb a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR
Prievozská 2/B
825 25 Bratislava 26

V súlade s článkom 10 Legislatívnych pravidiel vlády, ktoré boli schválené uznesením vlády SR z 8. apríla 1997 č. 241 v znení uznesenia vlády SR z 28. septembra 2005 č. 736 týmto predkladáme túto hromadnú pripomienku k návrhu zákona o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy strategických stavieb a o zmene a doplnení niektorých zákonov, číslo materiálu: MVRR-2007-9745/119925-3:500, pričom hromadná pripomienka má charakter zásadnej pripomienky.

V prípade, že Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky nevyhovie hromadnej pripomienke, žiadame uskutočnenie rozporového konania, na ktoré budú písomne pozvaní nižšie uvedení zástupcovia verejnosti.

Oprávnenie zastupovať verejnosť pri rokovaní o pripomienke majú:

Richard Drutarovský, Pod Kalváriou 44, 080 01 Prešov
Ondrej Dostál, Beskydská 8, 811 05 Bratislava
Juraj Petrovič, Hlaváčikova 35, 841 05 Bratislava
Renata Minová, Dobšinského 30, 811 05 Bratislava

K § 4 – Svojvoľné kritéria rozhodovania vlády o strategických stavbách

Podľa predloženého návrhu môže vláda fakticky svojvoľne rozhodnúť o akejkoľvek budúcej verejnej alebo súkromnej stavbe, že je vo verejnom záujme bez toho, aby bol verejný záujem preukázaný, prípadne aj keď vôbec neexistuje. Dôsledkom takého rozhodnutia potom je, že kvôli jej výstavbe potom možno majiteľom vyvlastniť pozemky a existujúce stavby na týchto pozemkoch.

Predložený návrh uvádza v ods. 1, že „strategickou stavbou sa na účely tohto zákona rozumie stavba, o ktorej vláda Slovenskej republiky rozhodne, že jej realizácia je vo verejnom záujme.“.

Ďalej sa v návrhu uvádza, že „vláda môže rozhodnúť podľa odseku 1, ak ide o stavbu nevyhnutnú pre zabezpečenie iných dôležitých verejných potrieb.“

Predložený materiál síce uvádza tri kritériá na vyhlásenie stavby za strategickú, ale na vyhlásenie stavby za stavbu vo verejnom záujme postačuje splnenie iba ľubovoľného jedného z nich. Buď ide o:

a) investíciu vo výške najmenej 0,5 resp. 1 mld. Sk a vláda sa o nej domnieva, že je „národohospodársky významná“,

b) stavbu o ktorej sa vláda domnieva, že je „významná pre zabezpečenie rozvoja zamestnanosti” v okrese s najmenej 10%-ou nezamestnanosťou,

c) stavbu o ktorej sa vláda domnieva, že je „nevyhnutná pre zabezpečenie iných dôležitých verejných potrieb”.

Ide o tak „gumové“ kritériá, že sa nedá vylúčiť možnosť, že vláda prizná štatút strategickej stavby pre doslova akúkoľvek investíciu. V podstate bude postačovať, ak vláda v odôvodnení uvedie, že stavba je „významná pre zabezpečenie rozvoja zamestnanosti“, „národohospodársky významná“ alebo „nevyhnutná pre zabezpečenie verejných potrieb“ a s niektorou s týchto domnienok sa stotožní nadpolovičná väčšina členov vlády.

Prípadný argument proti úvahám o možnosti zneužitia, a to že o každom jednotlivom prípade bude musieť rozhodnúť vláda, neobstojí. Ak totiž vláda rozhodne o nejakej stavbe, že je vo verejnom záujme, toto rozhodnutie bude z formálneho hľadiska zákonné jednoducho preto, že vláda tak môže podľa navrhovaného zákona rozhodnúť. To znamená, že stavba bude vo verejnom záujme len preto, že vláda rozhodla, že je vo verejnom záujme.

Táto súvislosť je o to nebezpečnejšia, že vláda sa nemusí vôbec zaoberať otázkou verejného záujmu a preukazovať, že na uskutočnení nejakej stavby existuje verejný záujem. Predložený návrh navyše mení doterajšiu vyvlastňovaciu legislatívu v navrhovanom čl. IV bod 3 tak, že verejný záujem sa už nikde v ďalších konaniach (vrátane vyvlastňovacieho) skúmať nebude a bude sa predpokladať, že nehnuteľnosti budú môcť byť vyvlastnené.

Rozhodnutie vlády je pritom nepreskúmateľné a jeho dôsledky nie sú žiadnym legitímnym postupom zvrátiteľné potom, ako budúci investor získa osvedčenie o tom, že jeho stavba je vo verejnom záujme. Zákon pritom určuje, že ministerstvo je povinné takéto osvedčenie vydať investorovi najneskôr do 15 dní od doručenia jeho žiadosti o vydanie osvedčenia. Osvedčenie je dokumentom, na základe ktorého má investor právo na vydanie územného rozhodnutia na cudzích pozemkoch, má právo výhodnejšie získať vyvlastnením cudzie pozemky a stavby bez preukazovania verejného záujmu. Už samotný akt vydania osvedčenia nepriamo obmedzí vlastnícke práva vlastníkov, ako poukážeme ďalej.

To je v rozpore s ústavnými princípmi, nakoľko verejný záujem, nutná miera a intenzita zásahu do vlastníckeho práva sa musí preukazovať v každom jednotlivom konkrétnom prípade, u každého konkrétneho vlastníka a vzhľadom na jeho vzťah ku každej konkrétnej vyvlastňovacej nehnuteľnosti.

Z princípov zakotvených v predloženom návrhu zákona vyplýva, že prehlásenie stavby za stavbu vo verejnom záujme (strategickú stavbu) môže vláda uskutočniť bez toho, aby bolo garantované: umiestnenie strategickej stavby (lokalita, umiestnenie), určenie strategickej stavby a budúci investor. Všetky tieto dôležité podklady rozhodnutia je totiž podľa navrhovaného zákona možné následne zmeniť, pričom takéto zmeny sa už dejú mimo rozhodovania vlády. Hoci sú zjavne spochybniteľné, navrhovaný zákon ich legitimizuje.

Tak sa tiež môže stať (a dôvodová správa túto ambíciu ani nijako nezakrýva), že úradník bude arbitrom medzi dvoma záujmami súkromných subjektov – záujmom súčasného vlastníka vyvlastňovaného pozemku a záujmom súkromného investora, ktorý na ňom chce postaviť napr. svoju továreň.

Pri takomto rozhodovaní nie je možné vylúčiť ani korupčné vplyvy, nakoľko konštrukcia zákona bude vplývať na investorov, aby pre svoje investície získali od vlády osvedčenie o tom, že ich investícia je vo verejnom záujme. Ich motívom bude lacnejší a jednoduchší spôsob získania pozemkov v porovnaní so získaním pozemkov na voľnom trhu na úkor vlastníkov.

V tejto situácii neobstojí ani argument, že vyvlastnenie bude použité až ako krajná možnosť, nakoľko samotná držba osvedčenia o stavbe vo verejnom záujme bude predstavovať zvýhodnenie investora oproti investorovi porovnateľnej stavby, ktorý osvedčenie pre svoju investíciu nebude mať.

Zo všetkých týchto dôvodov môže aplikácia takto pojatého zákona viesť k ohrozeniu výkonu ústavne garantovaných vlastníckych práv, ktoré sú jedným z pilierov našej slobodnej a demokratickej spoločnosti.

Na základe uvedených výhrad žiadame, aby bol uvedený paragraf z návrhu zákona vypustený, čo považujeme za zásadnú pripomienku.

K čl. IV bod 3 – (Ne)preukazovanie verejného záujmu na vyvlastnení vo vyvlastňovacom konaní

Podľa predloženého návrhu už štát nebude mať povinnosť vo vyvlastňovacom konaní v prípade strategických stavieb preukazovať verejný záujem.

Návrh totiž v tomto zmysle mení § 108 ods. 3 stavebného zákona.

Ako už bolo spomenuté, vláda nie je povinná zaoberať sa otázkou verejného záujmu a preukazovať, že na uskutočnení určitej stavby existuje verejný záujem.

Rozhodnutie vlády je pritom nepreskúmateľné. Z princípov zakotvených v predloženom návrhu zákona vyplýva, že prehlásenie stavby za stavbu vo verejnom záujme (strategickú stavbu) môže vláda uskutočniť aj bez toho, aby bolo jednoznačne a nemenne garantované:

a) umiestnenie strategickej stavby (lokalita, umiestnenie),

b) určenie strategickej stavby,

c) kto je budúci investor stavby.

Všetky tieto dôležité podklady rozhodnutia je totiž podľa navrhovaného zákona možné následne zmeniť. Takéto rozhodnutia o zmenách sa dokonca už dejú mimo rozhodovacej činnosti vlády a bez vedomia vlády na úrovni ministerských úradníkov.

To je v rozpore s ústavnými princípmi, nakoľko verejný záujem, nutná miera a intenzita zásahu do vlastníckeho práva sa musí preukazovať v každom jednotlivom konkrétnom prípade, u každého konkrétneho vlastníka a vzhľadom na jeho vzťah ku každej konkrétnej vyvlastňovacej nehnuteľnosti.

Faktickým dôsledkom je, že vo vyvlastňovacom konaní sa nebude skúmať verejný záujem, hoci práve vo vyvlastňovacom konaní sa skúma, či napr. záujem súkromného investora realizovať svoj podnikateľský zámer „PZ1“ na pozemku doterajšieho vlastníka prevyšuje záujem doterajšieho vlastníka (napr. vlastniť svoj pozemok alebo na ňom realizovať svoj vlastný podnikateľský zámer „PZ2“, keďže vyvlastniť podľa navrhovaného zákona je možné aj právnické osoby, obce, mestá, firmy a pod.).

Až na posúdení verejného záujmu v konkrétnom prípade je potom možné posúdiť oprávnenosť, intenzitu a rozsah nutného zásahu do vlastníckeho práva. Takéto posúdenie je nevyhnutné z ústavnoprávneho hľadiska dodržania ústavou požadovaných podmienok vyvlastnenia.

Je zrejmé, že v situácii, keď vláda môže rozhodnúť o nejakej stavbe, že je vo verejnom záujme bez toho, aby vôbec bola povinná skúmať okolnosti vyvlastnenia, vytvára z navrhovaného zákonu v konečnom dôsledku prostriedok pre protiústavné konanie štátnych orgánov, nakoľko tieto orgány už nebudú preukazovať verejný záujem. A to ani vtedy, ak budú vyvlastňovať za iných okolností, aké boli v čase a situácii keď o verejnom záujme rozhodovala vláda.

Na základe uvedených výhrad žiadame, aby bol uvedený paragraf z návrhu zákona vypustený, čo považujeme za zásadnú pripomienku.

K § 17 ods. 1 – Neprimeranosť náhrady za vyvlastnenie I.

Navrhovaný zákon nezabezpečuje ani to, že vyvlastnený vlastník dostane za vyvlastnenú nehnuteľnosť primeranú náhradu.

Predložený zákon uvádza, že náhrada za vyvlastnenie sa určí „podľa všeobecnej hodnoty určenej znaleckým posudkom, vypracovaným podľa stavu ku dňu vydania osvedčenia so zohľadnením účelového určenia strategického pozemku podľa osvedčenia. Všeobecnou hodnotou majetku sa na účely tohto zákona rozumie výsledná objektivizovaná hodnota majetku, ktorá je znaleckým odhadom najpravdepodobnejšej ceny hodnoteného majetku ku dňu ohodnotenia v danom mieste a čase, ktorú by tento mal dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom predaji, keď kupujúci aj predávajúci budú konať s patričnou informovanosťou i opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou.“

V dôvodovej správe sa k tomu zo strany predkladateľa argumentuje, že „Oproti úprave stavebného zákona sa odstraňuje nezrovnalosť spočívajúca v pojme „trhová cena určená znaleckým posudkom“. Návrh zákona používa termín „všeobecná hodnota určená znaleckým posudkom“, čo je v súlade s vyhláškou č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku.“

Takto formulovaný postup na určenie náhrady nezabezpečuje, že vlastník vyvlastňovanej nehnuteľnosti dostane primeranú náhradu v zmysle požiadaviek garantovaných ústavou.

Predkladateľ sa snaží pri pokuse o určenie primeranej náhrady vychádzať z pojmu všeobecnej hodnoty majetku, túto hodnotu „objektivizovať“ tak, aby vyjadrovala trhovú cenu majetku a súčasne eliminovala vplyv stavebného zámeru na cenu nehnuteľnosti.

Ani za týchto okolností však neplatí, že trhová cena je primeranou náhradou. Trhová cena totiž vo všeobecnosti negarantuje primeranú náhradu.

„Primeraná náhrada“ sa nerovná „trhová cena“. Trhová cena na vyvlastnenie nestačí.

Nebudeme predkladateľa zaťažovať právnymi analýzami a judikatúrou súdov. Namiesto toho odcitujeme verejne publikovaný názor p. Petra Csernáka (editora Hospodárskych novín), na ktorom je zreteľná absurdnosť rovnice PRIMERANA NÁHRADA = TRHOVÁ CENA:

Predstavte si takúto situáciu. Máte 70 rokov, bývate spolu s manželkou na kraji malej dediny v starom malom domčeku po vašich rodičoch. Zrazu za vami príde mladý pán z mesta s tým, že od vás štát odkúpi pozemok s domčekom za trhovú cenu. Keďže dom by potreboval poriadnu rekonštrukciu, znalec jeho cenu odhadne na 600-tisíc korún. Je to trhová cena? Je. Lenže v tomto domčeku bývate predsa preto, že si nič iné nemôžete dovoliť. A za 600-tisíc korún, ktoré vám štát vyplatí si nič iné ani nekúpite. Sotva zoženiete niekoho, kto by predával rovnako lacný dom.

Alebo iná situácia. Ste nezamestnaní a bývate na malej dedine spolu s manželkou. Jediné, vďaka čomu prežívate je celkom veľké pole, na ktorom si dopestujete zeleninu a ovocie pre vás na celý rok, na vykŕmenie dvoch prasiatok a niečo zostane aj na predaj. Zrazu príde rovnaký pánko, ktorý navštívil predchádzajúci pár a oznámi vám, že štát vám vyvlastní pole. Dostanete trhovú cenu 40 korún za meter štvorcový a vašich 50 árov predáte za 200-tisíc korún. Čo si za to kúpite? Rovnaký pozemok nikde na blízku nie je na predaj, tak utŕžené peniaze začnete utrácať za stravu, ktorú ste doteraz mali vlastne zadarmo. Za necelý rok sú peniaze fuč.

A čo hovorí o vyvlastnení Ústava Slovenskej republiky? "Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu." Primeraná náhrada však určite nie je trhová cena. Štát by mal pri vyvlastnení ponúknuť vyššiu ako trhovú cenu alebo ponúknuť náhradné bývanie v porovnateľnej alebo vyššej kvalite či iný porovnateľný pozemok. Lenže pre štát je jednoduchšie vyplatiť peniaze a lacnejšie vyplatiť trhovú cenu ako platiť okrem nej aj odškodné pre majiteľa.

Na základe uvedených výhrad žiadame, aby bolo stanovovanie náhrady za vyvlastnenie určené tak, aby už princíp stanovenia náhrady garantoval, že osoba dostane za vyvlastnený majetok naozaj primeranú náhradu.

V tejto súvislosti upozorňujeme na českú právnu úpravu, ktorá požaduje, že pri vyvlastnení sa náhrada určí takým spôsobom a v takej výške, aby zodpovedala majetkovej ujme, ktorá sa u vyvlastňovaného prejaví v dôsledku vyvlastnenia.

Mimochodom, ak predkladateľ v dôvodovej správe argumentuje právnymi úpravami cudzích krajín a obhajuje svoj návrh odvolávaním sa na cudzie právne úpravy, nie je zrejmé prečo to robí veľmi selektívne a jednostranne, ako ukážeme aj v ďalších pripomienkach.

K § 17 ods. 1 – Neprimeranosť náhrady za vyvlastnenie II.

Navrhovaný zákon nezabezpečuje ani to, že vyvlastnený vlastník dostane za vyvlastnenú nehnuteľnosť primeranú náhradu.

Predložený text uvádza, že náhrada za vyvlastnenie sa určí „podľa všeobecnej hodnoty určenej znaleckým posudkom, vypracovaným podľa stavu ku dňu vydania osvedčenia“.

Z ďalších ustanovení navrhovaného textu vyplýva to, že vydané osvedčenie má platnosť 3 (tri) roky a jeho platnosť možno opakovane neobmedzene predlžovať (§ 6 ods. 5).

Uvedený princíp je nesprávny, lebo zakladá nespravodlivosť, diskrimináciu a narušenie princípu primeranej náhrady.

Nebudeme predkladateľa zaťažovať právnymi analýzami a judikatúrou súdov. Namiesto toho uvedieme príklad:

Predstavme si troch vlastníkov – vlastníka V1, vlastníka V2 a vlastníka V3. Všetci traja vlastníci vlastnia susediace pozemky. Vlastník V1 vlastní pozemok, o ktorom vláda rozhodla, že leží v mieste budúcej stavby vo verejnom záujme a ku dňu D investor tejto stavby získal osvedčenie strategickej stavbe.

Ku dňu D, teda ku dňu vydania osvedčenia je cena určená podľa navrhovaného postupu napr. 33 Sk (cca 1 euro). Následne sa v zbierke zákonov objaví zmienka o vydaní osvedčenia (§ 6 ods. 7 navrhovaného textu).

Investor začne pripravovať stavbu a územie, do prípravy územia sú vložené investície investora (alebo vládou priznané investičné stimuly z prostriedkov daňových poplatníkov). Následne začne byť zrejmé, že v danej lokalite bude realizovaný predmetný zámer.

Uvedené skutočnosti budú mať nepochybne vplyv na cenu pozemkov aj v bližšom či vzdialenom okolí budúcej strategickej stavby.

Rok po dni získania osvedčenia predá vlastník V2 svoj pozemok mimo územia strategickej stavby záujemcovi za cenu napr. 150 Sk. Pôjde o cenu dohodou, ktorú bude akceptovať kupujúci a aj predávajúci. Cena pozemku v čase D+1 rok je teda 150 Sk.

Dva roky po dni získania osvedčenia predá vlastník V3 svoj pozemok mimo územia strategickej stavby záujemcovi za cenu napr. 330 Sk. Pôjde opäť o cenu dohodou, ktorú bude akceptovať kupujúci a aj predávajúci. Cena pozemku v čase D+2 rok je teda 330 Sk.

Tri roky po dátume získania osvedčenia bude chcieť investor kúpiť pozemok od vlastníka V1. Pozemok leží v území strategickej stavby. Trhová cena bude v tom čase aspoň 330 Sk, je však možné, že aj 350 Sk.

Investor ponúkne vlastníkovi V1 cenu 40 Sk (cena podľa vyhlášky o všeobecnej hodnote majetku zvýšená o 20%-nú motivačnú prirážku v zmysle § 17 ods. 4) a upozorní ho, že ak mu vlastník nepredá pozemok dobrovoľne, investor podá na stavebný úrad návrh na vyvlastnenie a bude požadovať vyvlastnenie pozemku vlastníka V1 za cenu 33 Sk. Argumentovať bude tým, že podľa navrhovaného zákona má právo získať pozemok za trhovú cenu, ktorá platila na trhu pred 3 rokmi.

Vlastník toto bude vnímať negatívne. Svoj pozemok doposiaľ používal napr. ako zdroj obživy alebo ako prostriedok na podnikanie. Vie, že náhradný pozemok v blízkosti nekúpi za 33 Sk a ani za 40 Sk (teda za ceny, ktoré platili pred 3 rokmi, nakoľko pozemky nikto nepredá za ceny z obdobia pred 3 rokmi).

Ak na návrh investora pristúpi, existenčnú ujmu bude znášať iba on. Investor sa bude správať trhovo a napr. z taktických či finančných dôvodov sa s kúpou ponáhľať nebude, keďže k tomu nie je motivovaný. Napokon 33 Sk (1 euro) bude mať zrejme inú reálnu hodnotu, ako 1 euro o tri roky neskôr.

Je tiež zrejmé, že nikto od vlastníka V1 jeho pozemok nekúpi za cenu vyššiu ako 40 Sk vzhľadom na skutočnosť, že na jeho pozemok je vydané osvedčenie o strategickej investícii. Vlastník teda nemôže využiť ani možnosť predaja svojho pozemku a tak sa vyhnúť existenčnému ohrozeniu. Navyše, nikto negarantuje, že si dokáže za 33 Sk resp. 40 Sk zakúpiť v okolí náhradný pozemok.

Ak sa vlastník v tejto situácii do 15 dní nerozhodne, že pozemok predá za 40 Sk (a napr. existenčne ohrozí seba a svoju rodinu), stavebný úrad mu pozemok vyvlastní za 33 Sk. Ak sa proti výške náhrady ohradí, takéto odvolanie nebude mať odkladný účinok (túto zmenu do právneho poriadku zavádza § 16 ods. 2 navrhovaného zákona), rozhodnutie o vyvlastnení nadobudne právoplatnosť a investor sa stane právne a aj fakticky novým vlastníkom pozemku a zastavia ho.

Bývalému vlastníkovi nepomôže ani výhrada proti nezmyselnosti znaleckého posudku, nakoľko na námietky proti znaleckému posudku vypracovanému v súlade s navrhovaným zákonom sa „neprihliada“ (túto zmenu zavádza § 17 ods. 2 navrhovaného zákona).

Vlastníkovi neostane nič iné, iba sa obrátiť na súd. Súd jeho návrhu na odklad vykonateľnosti takto zjavne nespravodlivého rozhodnutia nevyhovie, nakoľko v tomto prípade vykonateľnosť rozhodnutia nemôže súd odložiť (túto zmenu zavádza § 19 navrhovaného zákona)

Na základe uvedených výhrad žiadame, aby bolo stanovovanie náhrady za vyvlastnenie určené tak, aby už princíp stanovenia náhrady garantoval, že osoba dostane za vyvlastnený majetok naozaj primeranú náhradu, čo navrhovaný princíp nie len že negarantuje, ale dokonca hrubo popiera.

V tejto súvislosti opäť upozorňujeme na českú právnu úpravu, ktorá požaduje, že pri vyvlastnení sa náhrada určí takým spôsobom a v takej výške, aby zodpovedala majetkovej ujme, ktorá sa u vyvlastňovaného prejaví v dôsledku vyvlastnenia.

Mimochodom, ak predkladateľ v dôvodovej správe argumentuje právnymi úpravami cudzích krajín a obhajuje svoj návrh odvolávaním sa na cudzie právne úpravy, nie je zrejmé prečo to robí veľmi selektívne a jednostranne, ako ešte ukážeme aj v ďalších pripomienkach.

Pritom je zarážajúce, že uvedené súvislosti sú predkladateľovi zrejmé, o čom svedčí obsah dôvodovej správy. Predkladateľ nielen, že kritizuje doterajší princíp, ktorý uvedené nedostatky zmierňuje, ale ich dokonca dehonestuje slovami „Znalecký posudok vyhotovený k neskoršiemu momentu nie je vhodný na určovanie náhrady za vyvlastnenie, nakoľko v takomto prípade dochádza k špekulatívnym obohateniam vlastníkov“, čo je zjavne nezmysel a nemožno ho zovšeobecňovať na všetkých vlastníkov.

K § 17 ods. 2 – Povinnosť umožniť vstup znalca do nehnuteľnosti

Navrhovaný zákon zavádza pre všetkých vlastníkov novú povinnosť. Vlastník nehnuteľnosti na strategickom pozemku je povinný umožniť vstup do svojej nehnuteľnosti cudzej osobe.

Predložený návrh uvádza, že „Každý, kto strategický pozemok alebo stavbu na ňom užíva, je povinný umožniť znalcovi vykonať miestnu ohliadku strategického pozemku alebo stavby na ňom za účelom získania podkladov pre vypracovanie znaleckého posudku, ak mu znalec preukázateľne oznámil deň ohliadky aspoň 15 dní vopred“.

Ako právny titul na vyžadovanie takejto povinnosti od ktorejkoľvek osoby stačí prostý fakt, že vláda rozhodla o nejakej stavbe, že je stavbou vo verejnom záujme alebo ide o budúci diaľničný pozemok. To v praxi znamená, že do nehnuteľnosti je užívateľ povinný vpustiť znalca a jeho sprievod. Domnievame sa, že v prípade vyvlastňovaných domov ide o povinnosť uloženú nad rámec ústavne garantovaného práva nedotknuteľnosti obydlia. Užívateľ nemá možnosť odmietnuť takúto obhliadku, ak nechce porušiť zákon a to ani v prípade, ak si zásah do svojho obydlia neželá alebo mu z akýchkoľvek legitímnych dôvodov nevyhovuje (napr. časovo alebo principiálne).

Návrh zákona vlastníka sankcionuje pri nesplnení tejto povinnosti tak, že znalec v tom prípade určí cenu bez obhliadky nehnuteľnosti a návrh zákona v tom prípade stanovuje, že vlastník proti takto vyhotovenému znaleckému posudku nemôže namietať. Citát z dôvodovej správy: „Ak tak neurobí, znalecký posudok sa vypracuje náhradným spôsobom na základe iných dostupných údajov, čo užívateľ nemôže úspešne namietať, nakoľko tento postup zapríčinil sám porušením svojej zákonnej povinnosti.“

Návrh zákona umožňuje a legalizuje obhliadku nehnuteľnosti (napr. rodinného domu alebo budovy na podnikanie) bez vedomia vlastníka, nakoľko na takúto obhliadku podľa dikcie navrhovaného zákona nie je potrebný súhlas vlastníka, ale len súhlas užívateľa, ktorý ho môže udeliť bez vedomia vlastníka.

Na druhej strane sa môže stať, že užívateľ, ktorý nie je vlastníkom a nehnuteľnosť iba užíva, neumožní znalcovi obhliadku. Je zrejmé, že takýto užívateľ nehnuteľnosti nie je nijako motivovaný poskytnúť súčinnosť, keďže obhliadka ho bude zrejme iba obťažovať, pričom vyvlastnenie bude smerovať voči niekomu úplne inému (napr. voči vlastníkovi prenajatého rodinného domu alebo pozemku).

V tejto súvislosti je zmätočný zmysel pripomienkovaného odseku, pretože nedáva zmysel, v akom konaní sa na námietky užívateľa nemá prihliadať, keďže napr. účastníkom vyvlastňovacieho konania je vo všeobecnosti vlastník a nie užívateľ. A teda nie je zrejmé, v akom konaní by si mohol užívateľ uplatňovať nejaké pripomienky.

Dá sa predpokladať, že uvedené ustanovenie je namierené najmä proti vlastníkom rodinných domov, iných budov (napr. na podnikanie) a pozemkov v intravilánoch obcí, nakoľko riešenie uvedenej problematiky na „poli za dedinou pri ceste“ je zjavne zbytočné.

Navrhovaný text ignoruje aj zodpovednosť za škodu, ktorú môže znalec alebo jeho sprievod svojou činnosťou alebo len vykonávaním znaleckých úkonov spôsobiť (napr. nutnosť obmedziť alebo zastaviť výrobu v stavbe určenej na podnikanie, vykonať opatrenia proti porušeniu obchodného tajomstva a pod.).

Na základe uvedených výhrad žiadame, aby bola povinnosť užívateľa nehnuteľnosti umožniť znalcovi vykonať miestnu ohliadku strategického pozemku alebo stavby na ňom z navrhovaného textu vypustená alebo zásadným spôsobom prepracovaná tak, aby nebola v konflikte s ústavou chránenými právami, riešila ujmu, ktorá môže vzniknúť a zachovávala aspoň elementárne zásady slušnosti napriek prezentovanému a neskrývanému názoru predkladateľa, ktorý považuje väčšinu vlastníkov vopred za špekulantov, ktorý parafrázujúc podľa dôvodovej správy vykonávajú „špekulatívne aktivity“, „špekulatívne sa obohacujú“, „špekulatívne vykladajú zákon“, „špekulatívne narábajú s pozemkami“, „špekulatívne namietajú“ a pod.. (Napr. žiadnymi faktami nepodložený citát z dôvodovej správy: Postoj vlastníkov pozemkov, na ktorých mali byť strategické stavby umiestnené mal vo väčšine prípadov „špekulatívny“ charakter.)

K § 17 ods. 4 – Poskytnutie 1,2 násobku všeobecnej ceny ako náhrady pri dohode

Predložený návrh sa snaží motivovať vlastníkov, ktorí predajú nehnuteľnosť pred začatím vyvlastňovacieho konania alebo počas neho tak, že v tomto prípade sa náhrada v peniazoch poskytne vo výške 1,2 násobku náhrady určenej znalcom vo výške „všeobecnej hodnoty určenej znaleckým posudkom, vypracovaným podľa stavu ku dňu vydania osvedčenia so zohľadnením účelového určenia strategického pozemku podľa osvedčenia. Všeobecnou hodnotou majetku sa na účely tohto zákona rozumie výsledná objektivizovaná hodnota majetku, ktorá je znaleckým odhadom najpravdepodobnejšej ceny hodnoteného majetku ku dňu ohodnotenia v danom mieste a čase, ktorú by tento mal dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom predaji, keď kupujúci aj predávajúci budú konať s patričnou informovanosťou i opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou”.

Ako sme vyššie ukázali na príklade, princíp stanovený navrhovaným zákonom zakladá v niektorých prípadoch zjavnú nespravodlivosť a negarantuje ústavou vyžadovanú primeranosť náhrady.

V takejto situácii sa môže stať, že nielen cena určená podľa navrhovaného zákona je zjavne neprimeraná a mnohonásobne nižšia ako primeraná náhrada, ale aj po zvýšení o 20 % je stále zjavne neprimeraná.

V takejto situácii je nemorálne argumentovať zvýšením zjavne neprimeranej náhrady 20 percentným zvýšením ceny výmenou a ako odmenu za „dobrovoľné“ pristúpenie na neprimerane nevýhodné podmienky.

Pri postupe podľa navrhovaného zákona však vyvlastňujúci úrad nemá možnosť na takúto situáciu reagovať, nakoľko mu zákon určuje aj v takýchto situáciách postupovať len v intenciách príslušného paragrafu a rozhodnúť o vyplatení tzv. všeobecnej hodnoty aj vtedy, ak je zjavne iná ako primeraná náhrada.

Nemôže postupovať inak ani z dôvodu, že investor má podľa navrhovaného textu zákonné právo získať nehnuteľnosť vyvlastňovaného za cenu všeobecnej hodnoty vyvlastňovaného majetku, navyše v niektorých prípadoch v zastaraných neaktuálnych cenách. Navyše, úrad rozhoduje o cudzích peniazoch, takže investor (neraz právne i finančne mocnejší ako je vyvlastňujúci úrad resp. vlastník) si môže omnoho ľahšie ubrániť svoje financie.

Tu neslobodno zabudnúť, že investor nemá dôvod správať sa v danej situácii ekonomicky a vyplatiť vyššiu náhradu, než na akú ho oprávňuje postup podľa navrhovaného zákona z titulu, že je držiteľom osvedčenia od vlády o tom, že jeho stavba je vo verejnom záujme. Svoje právo získať nehnuteľnosť si pochopiteľne v právnom štáte dokáže napokon vymôcť. A to aj v prípade, že sa to vláde alebo vyvlastňujúcemu úradu nebude páčiť. Akékoľvek pochybenie úradu napokon zaplatia investorovi vo forme náhrady škody daňoví poplatníci.

V navrhovanom zákone je stanovená hranica 1,2 násobku všeobecnej hodnoty, nad ktorú nie je možné vlastníkovi poskytnúť náhradu v prípade poskytnutia tejto náhrady z verejných prostriedkov.

Trvale neriešeným problémom je vyvlastňovanie obývaných rodinných domov pre potreby strategických stavieb. Medzi strategické stavby majú podľa navrhovaného textu patriť aj diaľnice. Je nesporným faktom, že pre diaľnice uvedené v prílohe návrhu zákona je nevyhnutné majetkovoprávne usporiadať okrem pozemkov napr. aj obývané rodinné domy.

Je všeobecne známe a mnohými prípadmi potvrdené, že investor výstavby diaľnic bývanie ľudí odmieta akokoľvek riešiť, najčastejšie s odôvodnením, že to nie je jeho úloha. Že jeho povinnosťou je vykúpiť alebo získať vyvlastnením obývané rodinné domy.

Keď sa obyvatelia rodinných domov domáhajú napr. v územnom konaní ľudsky pochopiteľnej potreby niekde bývať aj po asanácií svojho obydlia, sú tieto ich požiadavky odmietané nielen zo strany investora, ale zamietané aj zo strany stavebných úradov najčastejšie s odôvodnením, že riešenie bývania nie je v kompetencii stavebného úradu, že nie je predmetom územného konania a bude riešené v neskoršom procese majetkovoprávneho usporiadania.

Pritom je zrejmé, že majetkovoprávne usporiadanie napr. vyvlastnením nevyrieši bývanie pretože ho principiálne ani nemôže vyriešiť, keďže vyvlastnenie usporadúva iba vzťah vlastníka vyvlastňovanej nehnuteľnosti k tejto nehnuteľnosti, napríklad určením náhrady v peniazoch. Ako sme ukázali, navrhovaný princíp stanovovania náhrady (ale aj súčasne používaný) nezabezpečuje pri napr. vyvlastňovaní rodinných domov primeranú náhradu. Náhrada totiž prináleží iba vlastníkovi. Avšak nie vždy sú všetci obyvatelia vyvlastnenej nehnuteľnosti súčasne aj vlastníkmi, sú iba legitímnymi užívateľmi. Po vyvlastnení rodinného domu má nárok na primeranú náhradu za vyvlastnenú nehnuteľnosť iba vlastník, nie však užívatelia – nevlastníci – napr. legitímni členovia domácnosti vo vyvlastnenej nehnuteľnosti.

Ako sme ukázali na príklade vyššie, navrhovaný postup negarantuje, že za takto určenú náhradu si vlastník vyvlastnenej nehnuteľnosti zabezpečí inú nehnuteľnosť nielen pre seba, ale napr. aj pre členov svojej spoločnej domácnosti.

V takejto situácii sa v praxi veľmi často stáva, že investor a úrady sa snažia povinnosť zabezpečenia náhradného domu „prisúdiť“ samospráve v procese majetkovoprávneho usporiadania. Keďže aj samospráva z princípu svojej podstaty hospodári s verejnými prostriedkami, ustanovenie o limite o poskytovaní najviac 1,2 násobku všeobecnej hodnoty majetkovo usporiadavanej resp. vyvlastňovanej nehnuteľnosti dostane obyvateľov obývaných rodinných domov určených na asanáciu kvôli stavbe diaľnice do zúfalej a neriešiteľnej situácie.

Pritom je nutné pripomenúť, že drvivá väčšina takýchto občanov nadobudla svoje rodinné domy dávno pred tým, ako vláda rozhodne, že ich dom leží na strategickom pozemku a bude možné ho vo verejnom záujme vyvlastniť. Taktiež je nutné pripomenúť, že ich domy boli legálne postavené až na základe rozhodnutia štátu (územné a stavebné povolenie) a v lokalite a za podmienok daných územnoplánovacou dokumentáciou (schválenej tiež príslušným orgánom). Svoje nehnuteľnosti nadobudli zo zdanených príjmov, pri ich výstavbe a zhodnotení mnohí zaplatili ešte raz daň z pridanej hodnoty a platili za rodinné domy dane z nehnuteľností.

Označenie občanov v takejto situácii za „špekulantov“, ako sa niekoľkokrát objavuje v dôvodovej správe, je od predkladateľa mimoriadne cynické.

Je to neslušné a tvrdosť navrhovaného zákona v prípadoch vlastníkov a obyvateľov rodinných domov je nepochopiteľná v kontexte, že do strategických stavieb majú v nasledujúcich rokoch prúdiť desiatky miliárd korún.

Na základe uvedených výhrad žiadame, aby z predkladaného návrhu zákona bolo odstránený limit zvýšenia náhrady na 1,2 násobok všeobecnej hodnoty vyvlastňovanej nehnuteľnosti, keďže tento limit môže znemožniť riešenie situácie najmä obyvateľov vyvlastňovaných nehnuteľností a kvôli neodôvodnenej tvrdosti zákona ich neopodstatnene existenčne ohroziť.

Domnievame sa, že napriek niekoľkonásobnému označeniu vlastníkov ako „špekulantov“ zo strany predkladateľa v dôvodovej správe, by spravodlivé odškodnenie obyvateľov obývaných rodinných domov poskytnutím nových náhradných domov namiesto navrhovanej peňažnej náhrady vo výške „všeobecnej hodnoty určenej znaleckým posudkom, vypracovaným podľa stavu ku dňu vydania osvedčenia“ nijako neohrozil „prílev efektívnych zahraničných investícií národohospodárskeho významu, ako aj napredovanie v budovaní a rozvoji strategickej infraštruktúry, najmä prostredníctvom výstavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá“.

Domnievame sa, že predkladateľovi nie sú zrejmé niektoré skutočné reálne problémy pri majetkovoprávnej príprave strategických stavieb a pri príprave návrhu zákona o nich nemal vedomosť.

K § 17 ods. 5 – Prednosť vecnej náhrady pred náhradou v peniazoch

Predložený návrh zákona negarantuje prednosť vecnej náhrady pri majetkovoprávnom usporiadaní pred náhradou v peniazoch.

Predložený text uvádza „Ak je možné majetkové vyrovnanie za vyvlastnený strategický pozemok alebo stavbu na ňom pridelením náhradného pozemku alebo náhradnej stavby, tento spôsob majetkového vyrovnania má prednosť pred poskytnutím náhrady v peniazoch“.

V praxi neraz z odôvodnených prípadov žiadajú vlastníci poskytnutie náhradných pozemkov alebo stavieb. Napríklad vtedy, ak ide o vyvlastňovanie obývaných nehnuteľností a vlastníci potrebujú napr. mať istotu o zabezpečení bývania seba a členov svojej domácnosti najneskôr v okamihu uzatvorenia dohody a neraz v dobrej viere podmieňujú uzatvorenie dohody o predaji svojich nehnuteľností zmluvným zabezpečením náhradného bývania napr. v forme náhradného domu.

Vo všetkých reálnych prípadoch je takýto prejav ich dobrej viery a logické požiadavky interpretované ako nesúhlas s majetkovoprávnym usporiadaním. Vlastníci sú označovaní (aj zo strany predstaviteľov výkonnej moci – viď napr. aj predložená dôvodová správa) za „špekulantov“ a sú voči ním vedené vyvlastňovacie konania. Ak vlastníci namietajú nespravodlivosť a neprimeranú tvrdosť postupu orgánov verejnej moci, sú ich námietky paušálne označované za špekulatívne (viď napr. aj predkladateľom predložená dôvodová správa, ktorá v prípade schválenia predloženého materiálu vo vláde bude pred národnou radou reprezentovať názor vlády na väčšinu občanov – vlastníkov, ako na „špekulantov“).

Investori zvyknú odmietať požiadavky na náhradne pozemky a stavby tvrdením, že vhodnými náhradnými pozemkami a stavbami nedisponujú a tak je majetkové vyrovnanie za vyvlastnený pozemok alebo stavbu na ňom nie je možné.

Formálne je to pravda, ak investor náhradný pozemok alebo stavbu nemá, naozaj ju nemôže poskytnúť. Avšak môže ju zabezpečiť na trhu alebo zhotoviť. Čo by nemal byť problém, ak by poskytovaná náhrada garantovala ústavnú zásadu primeranosti a vyvažovala vyvlastnenému ujmu. Potom by naozaj bolo náklady na obstaranie a poskytnutie náhradnej stavby boli presne rovnaké ako primeraná náhrada v peniazoch.

Ako sme ukázali na príklade vyššie, postup podľa navrhovaného textu negarantuje vo všetkých prípadoch primeranú náhradu. Preto sa dá predpokladať, že investori sa budú správať ekonomicky a vyhýbať sa poskytovaniu vecných náhrad v situácii, keď im navrhovaný zákon umožňuje získať od vlastníkov ich nehnuteľností „lacnejšie“ za cenu určenú podľa navrhovaného princípu určovania náhrad.

Na základe uvedených výhrad žiadame, aby bola prednosť poskytovania náhradných pozemkov a stavieb precíznejšie rozpracovaná, aby proces majetkovoprávneho usporiadania naozaj garantoval túto prednosť. Taktiež žiadame, aby najmä v prípade vyvlastňovania stavieb (obývané rodinné domy a pozemky na ktorých sú umiestnené) bola náhrada za vyvlastnenie určená vo výške nákladov na zaobstaranie reálnej nehnuteľnosti. Iba tak bude investor reálne ekonomicky motivovaný poskytovať náhradné nehnuteľnosti a nebude sa snažiť presúvať napr. problémy bývania užívateľov vyvlastňovaných rodinných domov na iné subjekty (samosprávy a pod.)

K § 16 – Zrušenie odkladného účinku odvolania

Predložený návrh zákona ruší odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu o vyvlastnení, ak odvolanie smeruje k iným častiam vyvlastňovacieho rozhodnutia, ako je výroku o predmete, rozsahu a účelu vyvlastnenia.

To znamená, že ak v akejkoľvek inej časti rozhodnutia štát pochybí, odvolanie vlastníka nebude mať odkladný účinok, rozhodnutie nadobudne právoplátnosť a investor sa stane právoplatným vlastníkom a napr. pozemok môže zabrať skôr, ako sa rozhodne o odvolaní. Prípadne môže vyvlastnenú nehnuteľnosť asanovať, kým vlastník bude čakať na rozhodnutie o svojom odvolaní.

Navrhovaná procesná úprava vážnym spôsobom zasahuje do práva vlastníka na právnu ochranu. Účelom odkladného účinku odvolania je chrániť práva účastníka pred nesprávnym postupom a rozhodnutím orgánu verejnej moci a vytvoriť priestor na nápravu prípadných pochybení. Navrhovaná právna úprava toto vylučuje. Domnievame sa, že pri vyvlastnení neexistuje legitímny dôvod na takéto obmedzenie ústavného práva na právnu ochranu, nakoľko vytvára neopodstatnene nerovnovážny stav medzi záujmom doterajšieho vlastníka a nového vlastníka, ktorý nehnuteľnosť získal vyvlastnením, pričom vlastnícke právo získal autoritatívnym rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý nemusel postupovať alebo rozhodnúť zákonne. V takom prípade môže dôjsť výkonom rozhodnutia k takým zmenám na vyvlastnenom pozemku (zastavanie) alebo stavbe (napr. asanácia domu či inej budovy), že po zrušení vyvlastňovacieho rozhodnutia už nebude možné vec fakticky vrátiť do pôvodného stavu.

Navrhovaný zákon tiež ukladá vlastníkovi, aby vlastník právne kvalifikovane označil a rozčlenil svoje odvolanie do štruktúry vyžadovanej zákonom. Okrem toho, že naplnenie takejto povinnosti si vyžaduje kvalifikovanú právnu pomoc od advokáta, jej nesplnenie či akákoľvek spochybnenie zo strany vyvlastňovacieho úradu môže mať za následok stratu odkladného účinku odvolania.

Môže sa tak stať, že napriek faktickému podaniu odvolania nie je len z prostého faktu podania odvolania zrejme, či takéto odvolanie má odkladný účinok alebo nie. To, či odvolanie má odkladný účinok alebo nie, je len na posúdení vyvlastňovacieho úradu. Odvolateľ tak nemá právnu istotu, či ním podané odvolanie odložilo vykonateľnosť alebo nie. A teda nemá ani istotu, či vyvlastňovacie rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a investor sa môže stať faktickým vlastníkom nehnuteľností, alebo či rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť.

Uvedená úprava má nejednoznačné dôsledky a je proti zásade právneho štátu, ktorým je právna istota v dôsledkoch právnych úkonov.

Na základe uvedených výhrad žiadame, aby bolo celé ustanovenie § 16 z predloženého návrhu vypustené, nakoľko úprava lex generalis je vyhovujúca.

K § 19 – Znemožnenie odloženia vykonateľnosti zo strany súdnej moci

Predložený návrh zákona zavádza zásadnú zmenu do vzťahu medzi výkonnou a súdnou mocnou. Ak je proti právoplatnému rozhodnutiu o vyvlastnení podaná žaloba, podľa navrhovaného zákona súd nemá mať možnosť odložiť vykonateľnosť rozhodnutia o vyvlastnení.

To znamená, že ak vyvlastňovací úrad pochybí, nielen že, odvolanie vlastníka nebude mať odkladný účinok, investor sa stane právoplatným vlastníkom a napr. pozemok môže okamžite zabrať resp. asanovať. Ale aj keď sa vyvlastnený obráti na súd, súd ani pri zjavnej hrozbe závažnej škody nebude môcť odložiť vykonateľnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia.

Navrhovaná procesná úprava vážnym spôsobom zasahuje do práva vlastníka na súdnu ochranu. Účelom možnosti odložiť vykonateľnosť je chrániť práva účastníka pred dôsledkami nesprávneho (nezákonného) postupu a rozhodnutia orgánu verejnej moci a neznemožniť nápravu prípadných pochybení. Navrhovaná právna úprava toto vylučuje. Domnievame sa, že pri vyvlastnení neexistuje legitímny dôvod na takéto obmedzenie ústavného práva na súdnu ochranu, nakoľko vytvára neopodstatnene nerovnovážny stav medzi záujmom doterajšieho vlastníka a nového vlastníka, ktorý nehnuteľnosť získal vyvlastnením, pričom vlastnícke právo získal autoritatívnym rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý nemusel postupovať alebo rozhodnúť zákonne. V takom prípade môže dôjsť výkonom rozhodnutia k takým zmenám na vyvlastnenom pozemku (zastavanie) alebo stavbe (napr. asanácia domu či inej budovy), že po zrušení vyvlastňovacieho rozhodnutia rozsudkom súdu už nebude možné vec fakticky vrátiť do pôvodného stavu ani v prípade, ak sa preukáže, že vyvlastňovacie rozhodnutie bolo nezákonné.

Na základe uvedených výhrad žiadame, aby bolo celé ustanovenie § 19 z predloženého návrhu vypustené.

K § 7 ods. 1 až 4 – Zásah do kompetencie miest, obcí a vyšších samosprávnych celkov

Predložený návrh zavádza obciam a mestám (ako orgánom územného plánovania) novú povinnosť.

V predloženom návrhu sa uvádza: „Umiestnenie diaľnice sa v územnom pláne obce vyznačí na základe jej technického riešenia v mierke M 1:10 000 podľa stavu aktuálneho v čase spracúvania územného plánu. Technické riešenie obstará na vlastné náklady investor diaľnice a bezodplatne ho odovzdá obci.“

Zavádza sa povinnosť vyznačiť umiestnenie diaľnice v územnom pláne obce na základe jej technického riešenia, ktoré vypracuje investor.

Táto povinnosť zasahuje do kompetencie zastupiteľstiev, ktoré sú demokraticky zvolené, zodpovedajú za územné plánovanie v území a za jeho dôsledky voličom, od ktorých v demokratickom zriadení pochádza moc.

Podľa navrhovaného textu budú obce a mestá povinné do územnoplánovacej dokumentácie zaznačiť trasu diaľnice presne podľa predstáv investora, ktorý nebol demokratický zvolený a jeho motívy sú úzke a jednostranné. Predstavitelia miest a obcí tak budú niesť zodpovednosť za aktivity v území, ktoré nebudú môcť ovplyvniť, pričom predložený návrh nemusí rešpektovať predstavu legitímne zvolených zástupcov občanov o rozvoji územia.

V prípade, ak má obec o využití nejakého územia a jeho okolia určitú predstavu a investor sa rozhodne na tomto území vybudovať diaľnicu, z dikcie navrhovaného zákona vyplýva, že prednosť má zámer investora diaľnice.

Predložený zámer nerieši ani prípadný konflikt v situácii, ak je určitá lokalita vyhradená v územnom pláne na nejaký verejnoprospešný účel iný ako výstavba diaľnice. Ak investor diaľnice predloží obci technické riešenie diaľnice v tomto území, obec ho musí v územnom pláne vyznačiť a bez možnosti námietok akceptovať.

Ak obec napr. do prípravy územia investovala alebo má využitie územia na určitý účel zmluvne podchytený, vzniknuté škody bude znášať sama, nakoľko predložený zákon neupravuje povinnosť takto vzniknutú škodu kompenzovať či zohľadňovať.

Ak by aj obec technické riešenie podľa predstavy investora diaľnice alebo inej strategickej stavby (teda nielen diaľnice) do územného plánu nezahrnula, musí obec vydať územné rozhodnutie na základe projektov a urbanistických štúdií, ktoré obstará držiteľ osvedčenia o strategickej stavbe.

Ak to zhrnieme, navrhovaný zákon nezvratne berie možnosť orgánom obcí rozhodovať o svojom území a odovzdáva právomoc centrálnej vláde, ktorá môže svojim rozhodnutím fakticky umiestniť kdekoľvek v obci diaľnicu alebo strategickú stavbu aj proti vôli obyvateľov obce a nimi demokraticky zvolených predstaviteľov.

Na základe uvedených výhrad žiadame, aby boli uvedené ustanovenia z predloženého návrhu vypustené.

K § 7 ods. 5 a 6 – Zrušenie povinnosti predkladať v územnom konaní zoznam parciel a vlastníkov

Predložený návrh ruší pre strategické stavby všeobecnú povinnosť pre investora, že v územnom konaní musí predložiť zoznam účastníkov a ani zoznam parciel, na ktorých sa strategická stavba má uskutočniť.

To znamená, že ani v územnom konaní nemusí byť jasné, ktorí vlastníci budú vyvlastňovaní a ktoré pozemky. V takejto situácii je nemožné zabezpečiť aby vlastníci účinne obhajovali svoje práva a plnohodnotne sa zapojili do územného konania, ak ani stavebný úrad nevie, na ktorých pozemkoch bude strategická stavba stáť a koho sa ako dotkne.

Je absurdné, že navrhovaný zákon vlastne núti stavebný úrad (v súčasnosti v kompetencií obce), aby začal, viedol konanie a vydal rozhodnutie v situácii, keď investor nie je povinný určiť dotknuté parcely a dotknutých vlastníkov.

Rozhodnutie stavebného úradu však musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí byť riadne odôvodnené, čo bez jednoznačného podkladu rozhodnutie nie je možné.

Navrhovaná právna úprava je o to absurdnejšia, že kataster je povinný komukoľvek poskytnúť informácie o vlastníkoch označených pozemkov.

Domnievame sa, že účelom navrhovaného ustanovenia nemôže byť nič iné, než iba sťažiť vlastníkom účasť v konaní, nakoľko aj pri „hrubo“ vyznačených hraniciach budúcej strategickej stavby je možné identifikovať identifikovaných vlastníkov v katastri.

Je tiež zrejmé, že ak nebude stavebný úrad poznať vlastníkov lebo ich investor označiť nemusí, nemôže si ich stavebný úrad zistiť ani sám v katastri, pretože investor nemusí priložiť ani zoznam parciel. Stavebný úrad tak nemôže konkrétnym vlastníkom ani oznámiť začiatok územného konania, nakoľko ich nebude poznať.

Na základe uvedených výhrad žiadame, aby boli uvedené ustanovenia z predloženého návrhu vypustené.

K § 13 ods. 5 – Zrušenie povinnosti uskutočniť ústne pojednávanie

Predložený návrh ruší doterajšiu povinnosť uskutočniť vo vyvlastňovacom konaní ústne konanie. Nariadiť ústne konanie je povinný iba vtedy, ak bez ústneho pojednávania nemožno odstrániť prekážku v konaní.

V podstate to znamená, že vlastníci pozemkov budú mať veľmi obmedzenú možnosť obhajovať svoje práva.

Z oznámenia o územnom konaní sa totiž nedozvedia, že práve na „ich pozemku“ má stáť strategická stavba, nakoľko investor nie je povinný uviesť zoznam vlastníkov a ani parcelné čísla pozemkov.

Navyše, navrhovaný zákon predpokladá, že vlastníci pozemkov pod strategickou stavbou sa majú prihlásiť na základe verejnej vyhlášky, vyvesenej v obci. Vyvesením vyhlášky s výzvou na prihlásenie vlastníkov je pritom podľa navrhovaného textu splnená povinnosť zistiť vlastníkov vyvlastňovaných nehnuteľností.

Vo vyvlastňovacom konaní nebudú mať možnosť napr. klásť otázky znalcom a svedkom otázky, nakoľko zákon túto možnosť vyhradzuje práve len pre ústne pojednávanie. Nehovoriac o tom, že ústne konanie je jedinou formou pre niektorých občanov, aby svoje práva účinne obhajovali a porozumeli obsahu a dôsledkom vyvlastňovacieho konania.

Na základe uvedených výhrad žiadame, aby bolo uvedené ustanovenie z predloženého návrhu vypustené.

K § 13 ods. 1 a 2 – Zakotvenie nároku na vrátenie nehnuteľností v prípade dohody

Právna úprava v Českej republike ukladá povinnosť, že dohoda na získanie potrebných práv k pozemku alebo stavbe musí obsahovať nárok vyvlastňovaného na vrátenie prevedených práv, pokiaľ nebude v stanovenej lehote začaté s využívaním nehnuteľností na účel prevodu práv.

Navrhovaná úprava upravuje nárok na vrátenie prevedených práv iba v prípade vyvlastnených nehnuteľností, nie v prípade nehnuteľností, ktoré investor získal dohodou pre stavbu vo verejnom záujme.

Na základe uvedených výhrad žiadame, aby boli uvedené ustanovenia v predloženého návrhu v uvedenom zmysle doplnené.

K § 14 – Procesné šikanovanie účastníkov vyvlastňovacieho konania

Navrhovaný zákon od účastníkov vyžaduje, aby nielen v lehote 15 dní uplatnili spravidla písomne svoje pripomienky, ale navyše ich musia presne právne kvalifikovanie posúdiť a uviesť, pod ktoré ustanovenia navrhovaného zákona jednotlivé námietky „spadajú“.

Konkrétne je to v texte vyjadrené takto:

Účastník konania uplatňujúci námietky je povinný v lehote na uplatnenie námietok podľa odsekov 1 a 2 uviesť, či jeho námietky smerujú proti:

a) predmetu, rozsahu a účelu vyvlastnenia,

b) výške náhrady a spôsobe jej úhrady,

c) inej skutočnosti, týkajúcej sa vyvlastňovacieho konania.

Ide o úplne zbytočné a neodôvodnené šikanovanie, nakoľko vyvlastňovaciemu úradu nevyplýva žiadna ďalšie povinnosť na takto členené námietky špeciálne reagovať.

Odpoveď nedáva ani dôvodová správa, ktorá uvádza iba to, že „Z dôvodu jednoznačnosti a vylúčeniu špekulatívnych námietok, ktoré v praxi bezdôvodne predlžujú konanie, je účastník povinný v lehote na uplatnenie námietok uviesť,, či jeho námietky smerujú proti predmetu, rozsahu a účelu vyvlastnenia, alebo výške náhrady a spôsobe jej úhrady, alebo inej skutočnosti, týkajúcej sa vyvlastňovacieho konania“.

Ktoré z uvedených druhov námietok sú špekulatívne a ako zavedenie šikanóznej povinnosti používať navrhované členenie takéto námietky vylúči, už predkladateľ nedokázal uviesť. Uvedená nezmyselná povinnosť tiež znemožní účinné obhajovanie svojich práv, nakoľko pre kvalifikované podanie námietok návrh zákona predpokladá, nadpriemernú znalosť navrhovaného textu zo strany vlastníkov, čo nemožno vo všeobecnosti predpokladať. Navrhované opatrenie nemá odôvodniteľný zmysel, ibaže by jeho účelom malo byť znemožnenie riadneho obhajovania práv vo vyvlastňovacom konaní.

Na základe uvedených výhrad žiadame, aby boli uvedené ustanovenia z predloženého návrhu vypustené.

K § 10 ods. 2 – Zodpovednosť tretích osôb za majetkové ujmy

Navrhovaný zákon vytvára z účastníkov každého prevodu nehnuteľností potenciálnych špekulantov a zaväzuje ich nahradiť ujmu, ktorá vznikne komukoľvek v súvislosti so strategickým pozemkom, ak taký prevod uskutoční bez súhlasu držiteľa osvedčenia o strategickej stavbe.

Uvedená požiadavka je absurdná. Ide o to, že dňom vydania osvedčenia o strategickej stavbe by sa už nemali ani v dobrej viere napr. prenajímať pozemky, nemali by sa zakladať, zriaďovať vecné bremená a pod.

Z dikcie predloženého zákona vyplýva, že zápisom vlastníckeho práva k strategickému pozemku zanikajú práva tretích osôb, a to bez ohľadu na to, či ide o zápis na základe vyvlastnenia alebo z iného právneho dôvodu. Taktiež z predloženého návrhu vyplýva, že práva tretích osôb takýmto zápisom do katastra zanikajú.

Je zrejmé, že za takej situácie môže tretím osobám vzniknúť ujma. Podľa navrhovaného znenia, ak právo tretej osoby vzniklo po vydaní osvedčenia o strategickej stavbe alebo po rozhodnutí vlády, musí takúto ujmu nahradiť ten, kto zriadil alebo umožnil zriadiť k strategickému pozemku alebo k stavbe na ňom takéto právo tretej osoby, ak vzniklo bez súhlasu držiteľa osvedčenia.

Návrh zákona predpokladá, že každý účastník realitného trhu vie, že vláda rozhodla o nejakej strategickej stavbe alebo ministerstvo vydalo osvedčenie.

Avšak rozhodnutie vlády a ani osvedčenie o strategickej stavbe neobsahuje presné označenie pozemkov budúcej strategickej stavby, navyše sa umiestnenie môže po rozhodnutí zmeniť. A tak sa môže stať, že nie je presne jasné, ktoré pozemky budú napokon pod strategickou stavbou a ktoré nie.

V osvedčení môže byť napríklad napísané, že sa vydáva pre výstavbu prepojovacej infraštruktúry aquaparku v severnej časti katastra obce O. v časti Dolné hony.

Výsledkom je právna neistota, nakoľko vlastník napr. nemá istotu, presne ktoré pozemky v obci O. sú dotknuté. Túto informáciu nemusí mať ani vláda, ani ministerstvo a ani investor, ktorý napokon ani nemusí byť povinnou osobou a tak ich nie je povinný komukoľvek poskytnúť.

A tak sa môže stať (ak odhliadneme od absurdnosti, že všetci vlastníci na celom Slovensku budú musieť pri zriaďovaní práv na svojich pozemkov sledovať vydania Zbierky zákonov a v nich oznámenia o rozhodnutiach vlády a osvedčeniach pre strategické stavby), že vlastník v dobrej viere a z dôvodu nemožnosti zistiť presnú informáciu zriadi napr. vecné bremeno na svoj pozemok, nepredpokladajúc, že práve jeho pozemok bude v budúcnosti vybraný pod strategickú stavbu a že v čase zriadenia vecného bremena (alebo napr. ak prenájmu) už bolo v Zbierke zákonov publikované rozhodnutie vlády, týkajúce sa jeho pozemku.

V okamihu, keď sa v katastri zapíše vlastnícke právo v prospech investora, vznikne mu povinnosť nahradiť ujmu, ktorá vznikla zrušením práve v prospech tretej osoby.

Túto absurdnú situáciu odôvodňuje predkladateľ v dôvodovej správe slovami „ak niekto bez súhlasu držiteľa osvedčenia zriadil alebo umožnil zriadiť k strategickému pozemku alebo k stavbe na ňom právo tretej osoby v čase, keď zámer realizovať strategickú stavbu už bol na základe zverejnenia v Zbierke zákonov známy, mal by v dôsledku uvedeného konania sám znášať i vyššie uvedené majetkové ujmy, ktoré tým spôsobil“, čo je absurdné a prieči sa dobrým mravom.

Nehovoriac o situácii, keď napr. vlastník svoj pozemok opakovane dlhodobo prenajíma z čoho má príjem a urobí tak v uvedenej situácii po oznámení nedostatočne určitého zámeru v Zbierke zákonov. Keďže vlastník nemá garanciu výkupu, neraz mu neostane iná možnosť, ako pozemok napr. prenajať na určitú dobu, ktorá môže byť napokon síce dlhšia ako napr. do okamihu vyvlastnenia jeho pozemku. V tom prípade musí nahradiť ujmu napr. svojmu nájomcovi, ktorému zaniklo právo prenájmu predčasne zápisom práva v prospech investora a utrpel tým ujmu.

Na základe uvedených výhrad žiadame, aby boli uvedené ustanovenia z predloženého návrhu vypustené a povinnosť nahradiť ujmu tretím osobám prináležala nadobúdateľovi (investorovi).

K čl. VII – Postavenie zainteresovanej verejnosti ako zúčastnenej osoby

Zákon č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa navrhovaným zákonom mení tak, že zainteresovaná verejnosť má podľa § 26 a 27 v konaniach podľa navrhovaného zákona postavenie zúčastnenej osoby.

Domnievame sa, že uvedená zmena je v rozpore s Aarhuským dohovorom, ktorým je Slovenská republika viazaná.

Na základe uvedeného žiadame, aby bolo uvedené ustanovenia z predloženého návrhu vypustené.

Richard Drutarovský, Iniciatíva za spravodlivé vyvlastňovanie
Ondrej Dostál, Občianska konzervatívna strana
Juraj Petrovič, Občianska konzervatívna strana
Peter Gonda, Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika
Dušan Sloboda, Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika
Radovan Kazda, Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika
Juraj Karpiš, INESS - Inštitút ekonomických a spoločenských analýz