spájame ľudí, ktorí menia svet
Publicistika
aktuálne  |  fórum  |  kalendár  |  adresár  |  inzeráty  |  poznámkový blok  |  fotoblokkampane!
Jana Cviková Jana Cviková: "Mala som pocit, že byť ženou je obmedzujúce"
25.11.2004 | Ľubica Lacinová |

Ľuba Lacinová: Ako si objavila feminizmus?
Jana Cviková: Bola som už dlhšie nespokojná, mala som pocit, že byť ženou je obmedzujúce. Snažila som sa zistiť, prečo to tak pociťujem. Odpoveď som našla najmä cez knihy.



ĽL: Ale vtedy – na začiatku deväťdesiatych rokov - nebolo veľa českých a slovenských kníh, ktoré by ti to objasnili.

JC: Naozaj vtedy nebolo nič – existovali iba vydania zo šesťdesiatych rokov ako Druhé pohlavie od Simone de Beauvoir. Priznám sa, že i keď som ich prečítala, veľmi som im nerozumela. Chýbal mi istý raster na ich chápanie, istý spôsob vzdelávania. Na Filozofickej fakulte nám predkladali skôr pozitivistické súhrny – som vďačná tým učiteľom a učiteľkám, ktorí učili inak, ale tí boli skôr výnimkou. Dôležitým nástrojom na porozumenie feministickej literatúre pre mňa bol jednak jazyk, konkrétne nemčina, jednak vlastná skúsenosť, konkrétne skúsenosť materstva.

ĽL: Potom si sa rozhodla opustiť svoje povolanie a venovať sa feminizmu profesionálne. Umožnila ti to nemecká nadácia Frauenanstiftung. Ako ste sa navzájom objavili?

JC: Po otvorení hraníc hľadali feministky zo Západu kontakty so ženami z bývalých socialistických krajín. Nemecké ženy z Frauenanstiftung začali najprv v Čechách. Tam došlo aj k nášmu prvému kontaktu. Jiřina Šiklová napísala do redakcie Slovenských pohľadov, aby niekto prišiel na konferenciu a Jana Juráňová poslala mňa a ešte dve naše priateľky – to sú také náhody. Vtedy sme po prvýkrát verejne hovorili už aj o časopise. Ženy z Frauenanstiftung hľadali ďalej. Hľadali v Poľsku, hľadali aj v Bratislave. Aby si nás oťukli, ponúkli nám spoločnú konferenciu na tému Feminizmus a nacionalizmus. My sme si vtedy vedeli skôr predstaviť nacionalizmus než feminizmus, ale bola to možnosť povedať si navzájom, čo vieme. V júni 1993 sme zorganizovali prvú feministickú konferenciu na Slovensku, ktorá sa volala Feminizmus a nacionalizmus a vyšiel z nej zborník, ktorý je vlastne úplne prvou publikáciou Aspektu. Ženám z Frauenanstiftung sme predstavili projekt časopisu a vysvetlili, že sa chceme učiť o feminizme. Povedali nám, aby sme vypracovali projekt a požiadali o peniaze, a vo všetkom nás podporovali a sprvu tak trocha viedli za ruku.

ĽL: Kedy vyšlo prvé číslo Aspektu?

JC: Oficiálne prezentované bolo v októbri 1993, ale pripravovali sme ho dva roky predtým. Počas júnovej konferencie sme ho ukázali ako polotovar a Heidi Burmeister z Frauenastiftung, Alena Wágnerová z Heinrich Böll Stiftung a Susanna Roth z Pro Helvetie povedali, že peniaze na tlač tohoto časopisu treba zohnať a aj ich zohnali.

ĽL: Ako si našla Janu Juráňovú?

JC: Videla som ju ešte v osemdesiatych rokoch na Literárnovednom ústave, ale tam sme sa vlastne minuli, a potom som ju stretla ako zástupkyňu šéfredaktora Slovenských pohľadov, pre ktoré som písala. Jana mala najprv iné záujmy ako ja, ale našťastie sa to vyvinulo inak.

ĽL: Takže máš pocit, že si bola feministkou skôr, ako Jana J?

JC: Ja nemám pocit, ja si to pamätám, zatiaľ ešte (chichichi). Pamätám si, že som prišla za Janou a spýtala som sa jej, kde by tak mohla vyjsť nejaká kniha nemeckej radikálnej feministky Alice Schwarzer a Jana mi povedala: "skús to vo vydavateľstve Agres". To nebolo vôbec milé. Ale potom prišla chvíľa, keď sa aj ona chcela viac dozvedieť a stala sa tou "štrukturovanou iniciátorkou", ja som bola iba "osamotená bojovníčka". Jana prešla viacerými zamestnaniami, mala skúsenosti s fungovaním štruktúr. Ja som bola iba úplne naivná.

ĽL: Projekt Aspekt vznikol ako kultúrno-vzdelávací projekt. Financovaný bol ale nadáciou politickej strany – nemeckej Strany zelených. Nepokúšali sa vás vaši donori postrčiť do viac politickej polohy?

JC: Doteraz nie, tedy v zmysle straníckej politiky nie, lebo to, čo robíme, politické určite je. Teraz ale nadácia chce samú seba definovať viac ako politickú. Predtým bola ochotná brať aj kultúru ako politickú činnosť. Ako sa vyvinie ďalej, to ešte neviem. Doteraz nikdy priamo nerozhodovali o tom, čo robíme, vždy sa nám snažili prispôsobiť. Napríklad najprv povedali, že ako politická nadácia nemajú v náplni podporu časopisu, a napokon našli nejakú administratívno-nadačnú okľuku, ako ho podporiť, lebo pochopili, že sme tvrdohlavé a časopis vydávať chceme. Čiže aj my sme spoluvytvárali priestor, ktorý nám oni dávali.

ĽL: V posledných rokoch sa začínaš viac orientovať na školy, na učiteľky. Bude to v najbližších rokoch trvalejšie smerovanie Aspektu?

JC: Jednak absolvujem školu – teraz už kvintu – so svojou dcérou, rok som chodila do školy ako učiteľka na základnej škole a chvíľočku som učila aj na vysokej škole. Súčasne ma ale veľmi baví komunikovať s ľuďmi a snažiť sa pochopiť, ako sa dá to, čo ja považujem za dôležité, sprostredkovať iným tak, aby to aj oni považovali za dôležité. Ale nerobím na tom iba ja, robíme to spoločne. Vždy sa jedna z nás zaujíma o nejakú vec intenzívnejšie a tá druhá ju v tom podporuje, nedá sa povedať, že by na nejakom projekte pracovala iba jedna z nás.

ĽL: Chcete s učiteľmi pracovať priamo, alebo prostredníctvom tlačených materiálov?

JC: Vďaka iniciatíve združenia Občan a demokracia sme vydali knihu o rodových stereotypoch "Ružový a modrý svet", ktorú považujem za veľký prelom v tom, čo robíme. Bola to pre nás veľká škola publikovania veľmi presne zameraného na určitý účel. Túto knihu chceme rozpracovať na ďalšie materiály, ktoré chceme v spolupráci s Občanom a demokraciou využívať na seminároch a chceme ju dostať aj do praxe ďalšieho vzdelávania pedagogických profesií. Dúfam, že sa nám to podarí. Je o tom, že ak chceš pochopiť rodovú problematiku, najprv musíš pochopiť, čo je rod a pohlavie, o tom, že existujú nejaké rodové stereotypy a že je to problém.

ĽL: Tebe doma dorastá dcéra, ktorá sa vo svojom svete, vo svojej škole tiež stretáva s rodovými stereotypmi. Ako sa ti darí pri jej výchove?

JC: „Moja“ dcéra je samozrejme svoj človek, nie môj človek, i keď o nej hovorím ako o svojom človeku. Je podstatne menej exhibicionistická ako ja, ona nebojuje nahlas. Je rovnako ironická, ako ja, naučila sa používať zbrane irónie až cynizmu na zosmiešňovanie tých situácií, ktoré by mohli byť potenciálne zraňujúce – a nielen z rodového hľadiska. To je veľmi fajn, a myslím, že to je niečo, čo sme jej dali my doma. A ona sa aj snaží s tým niečo robiť. Minule mala na nemčinu napísať rozhovor na základe obrázku, na ktorom bol muž, ktorý kľačí, umýva strašnú kopu riadov a na nohách ešte dokonca drží vlnu, ktorú namotáva žena, rozvalená na nejakej stoličke s kávičkou vedľa seba. Ona bola podráždená, že čo profesorka od nej čaká, asi nejaké blabla bla – chudáčik muž pod papučou. Napísala si teda svoj rozhovor o tom, že ten muž by chcel síce umývačku riadu, ale len preto, aby mal viac času a mohol štrikovať.

Myslím, že to tie niektoré profesorky dosť znervózňuje, lebo očakávajú tradičnú stereotypnú odpoveď. Dcéry chodí na školu zameranú na nemčinu, to ma špeciálne trápi, že sa majú ešte aj v cudzom jazyku učiť stereotypy. Je to dosť absurdné, keď si uvedomíš, že jazykové vzdelávanie by malo smerovať k nejakému otváraniu sa a nie k zatváraniu.

ĽL: Tvoja dcéra má asi iný pohľad na vzťahy žien a mužov než je obvyklé v rámci našich stereotypov, keďže vyrastá v tvojej prítomnosti – ako na to reagujú spolužiačky a spolužiaci?

JC: Myslím, že to skôr zostáva na mne, ona ma berie tak že no dobre, som jej mama a som taká troška čudná, no ale čo, som jej mama. Rovesnícky tlak v mnohom prijíma, často nepovie, čo si myslí. Ale zase v mnohom tým rodovým stereotypom odoláva. Fakt je, že má mimoriadny odpor voči ružovej farbe a trblietkam. Nakoľko zostane mimo tých stereotypov a nakoľko sa im bude musieť vo svojom živote prispôsobiť sa uvidí až vo chvíli skutočného dospievania, o niekoľko rokov. Zatiaľ to rieši výsmechom. Napríklad keď spolu kupujeme topánky, vždy sa výborne zabávame. Skúšame si spolu také športové, ktoré by sme chceli, a okrem toho si pozeráme všelijaké tie štekle, na ktorých sa nedá chodiť, a strašne sa na nich smejeme.

ĽL: Ako sa vyrovnáva s mýtom krásy?

JC: Ako každá teenagerka sa začína pozorovať, ale zatiaľ je to v miere primeranej dospievaniu, proste tomu, že človek odhaľuje svoje telo, uvedomuje si, že to telo nejako vyzerá a mení sa. Snaží sa obliekať podľa svojich predstáv, zatiaľ je to skôr športové oblečenie, nie je nejako sexuálne vyzývavé, alebo vyslovene len na parádu a nie na pohodlie.

ĽL: Vstúpili sme do EÚ. Ty sa v Aspekte staráš o ekonomické záležitosti. Čo náš vstup pre teba znamená?

JC: Pre nás to bude veľký problém. Napriek tomu, že sme vytvorili zdanie neotrasiteľnej feministickej inštitúcie, v skutočnosti tá inštitúcia je otrasiteľná tým, že ja alebo Jana buď ochorieme alebo sa nám zmení životná situácia a nebudeme. Aspekt stojí na tom, že sa navzájom podporujeme. Fungujeme spontánne od začiatku až doteraz, reagujeme na podnety a to sa nám osvedčilo. Plánovaný život je pre mňa hrozné utrpenie. Nevychádzam z údivu nad formalizmom niektorých európskych procesov. Bojím sa, že toto nezvládneme. Bojím sa, že bude vyhrávať formalizmus nad skutočným obsahom. To, ako sú postavené modely žiadania o jednotlivé projekty, je veľmi nepriateľské tomu, ako my pracujeme. To, čo my robíme, je procesuálne, nie je to hotová konzerva – neuvažujeme v jednoduchých kategóriách typu "vydáme dve knihy a to osloví troch ľudí". Chápem všetky potreby evaluácie a podobne, ale takéto počítanie sveta mi ide na nervy.

ĽL: Myslíš, že raz budú na Slovensku aj domáce zdroje, ktoré by podporovali také projekty, ako je Aspekt?

JC: Neviem. My tento štát podporujeme svojim know-how, publikáciami, a neviem čím všetkým. Domáce prostredie to, čo robí Aspekt, veselo využíva, tak dúfam, že to tomu domácemu prostrediu raz dôjde a že sa nájdu aj tie zdroje.

ĽL: Dúfam, že ti dovtedy vydrží energia.

JC: No neviem, lebo už teraz som šedivá. Jedna jediná vec je možno dobrá v tom desivom plánovanom procese. To, čo robíme, je strašne široké, a to plánovanie nás bude držať v nejakých koľajách. Teraz sme si vytýčili dva hlavné projekty "Histórie žien" v zmysle historickom i príbehovom a "Rodovo citlivá pedagogika". Čiže máme dve hlavné oblasti, na ktoré sa chceme koncentrovať. Ale nebudeme celkom odmietať ani aktuálne veci, napríklad diskusiu na tému ženskej lobby na Slovensku, pretože to jednoducho nejde.

ĽL: Ďakujem za rozhovor.

JC: Ďakujem aj ja.


Jana Cviková


POZNÁMKY / vaše reakcie


Pridať reakciu:

Rozsiahlejšie reakcie prinášajúce nové podstatné informácie či nové pohľady na diskutovanú problematiku môžete ponúknuť na uverejnenie formou samostatného článku na stránkach občianskeho denníka CHANGENET.SK.

Meno a priezvisko E-mail
 
Predmet


Poznámka


Autorizačný kód
Do formulára vypíšte len veľké písmená z nasledujúceho textu: "mDISnxKUmSow".


» Vaše reakcie (0)
» Verzia pre tlač
» Poslať e-mailom
» Pridať na Facebook
» Pridať na vybrali.sme



Kontakty:
ASPEKT - feministický publikačný a vzdelávací projekt
Súvisiace témy
Ženy, Ľudské práva, Kultúra, Politika, Vzdelávanie



[51643]




REKLAMA

CHANGENET.SK | občiansky denník, © 1996 - 2018, ChangeNet, ISSN 1336-2534
kontakt