spájame ľudí, ktorí menia svet
Publicistika
aktuálne  |  fórum  |  kalendár  |  adresár  |  inzeráty  |  poznámkový blok  |  fotoblokkampane!
Za majstrom Smutniakom
21.1.2013 | Mikuláš Huba |

Zoznámili sme sa v lete 1980, keď sme sa pripravovali na opravu horného mlyna v Kvačianskej doline. Boli sme mladí, odhodlaní a presvedčení, že to zvládneme, a predsa sme mali pocit, že by sme potrebovali mať pri sebe skutočného tesárskeho majstra, ktorý má skúsenosti nielen s opravou, ale aj so stavbou dreveníc.


Peter Kresánek ho poznal už dávnejšie a ani neviem, prečo ho už skôr nepožiadal o pomoc. Možno z vrodenej ohľaduplnosti, keďže bolo známe, že majster Smutniak má roboty vyše hlavy, veď hlavnou svojou pracovnou náplňou nebol vlastne tesár, ale obetavý cestár, ktorý nedopustil, aby cesta z Hút na Borové zostala neprejazdná. Tam, kam sa nedostal snežný pluh, spoľahlivo zasahovala jeho lopata (veď aj jeho ruky pripomínali lopaty). A tak nás napokon do Smutniakov priviedol chýrny geológ, komunikátor a názorový vyhnanec žijúci v exile na Chotári nad Veľkým Borovým, docent Nemčok, ktorý vo svojej flanelke a s hrdým opaskom i ľudovým spôsobom vyjadrovania dokonale zapadol medzi miestnych.

Dohodli sme sa napodiv rýchlo. A veľmi rýchlo sme pochopili, ako dobre sme urobili. Zväčša to dopadlo tak, že majster Smutniak, ktorý v škole veľa rokov nepobudol, rozhutoval, vymeriaval a kreslil značky na drevo a my, „školovaní“ doktori a inžinieri, sme pílili a kresali podľa jeho pokynov. Získali  sme v ňom rozhodujúcu posilu, a to nielen pri oprave  mlynov a gátra v Kvačianke, ale aj pri stavbe kópie vyhorenej drevenice na Podšípe, zložitej výmene základových brvien na Bryzgalkách, generálnej rekonštrukcii vyhne v Osturni, sýpok v Hubovej a domov vo Vlkolínci, pri stavbe drevenice na Richtárovej, ale dokonca aj pri plátaní striech vinohradníckych domov na Obchodnej, ktoré by nebyť toho boli zbúrali, podobne ako dve desaťročia predtým bratislavské Podhradie. Ale nielen to. V ujovi Smutniakovi sme našli aj verného priateľa, ktorého sme tak radi navštevovali a obdivovali jeho drevené sochy, sošky a súsošia. Lebo majster Smutniak, keď osirel, začal vyrezávať a sochami znovaoživovať svoje gazdovstvo v Ráztoke, strážené ráznym vlčiakom a obohnané fortieľnym latkovým plotom. Radi sme tiež počúvali jeho neuveriteľné príhody v nenapodobiteľnom, ľudsky-humornom smutniakovskom podaní. 

Adoptovali si ho za svojho otca či starého otca postupne všetci obyvatelia a obyvateľky Mlyna, chalupári z Borového, ale aj viac či menej náhodní návštevníci, ktorým a ujo Smutniak vždy ochotne venoval. A tak sa jeho sošky dostali do celého sveta, Austráliu či slovenskú ambasádu vo Washingtone nevynímajúc.

Nedal si ujsť veľkú oslavu 20. výročia vzniku Sekcie pre ochranu ľudovej architektúry v petržalskom Zrkadlovom háji a pred stovkami  nadšených ochranárov bez trémy, zaváhania a pomoci papiera povedal príhovor, ktorý nám všetkým vohnal slzy dojatia do očí.

Stal sa jedným z prvých laureátov nášho polovážneho a polorecesistického vyznamenania Zaslúžilý ochranár, ktoré si starostlivo zarámoval do insitného rámika z brezových konárov a hrdo vystavil na čestnom mieste vo svojej kuchynke, kde sa odohrávala väčšina jeho života, keďže zvyšok jeho domčeka tvorili „hosťovské izby“ a stále sa rozrastajúca galéria jeho diel.

Stretávali sme sa nielen pri práci, a aj pri rôznych okrúhlych výročiach. Miloval husličky Samka Smetanu. V roku 1990 sme usporiadali veľkú výstavu jeho diel priamo v areáli Mlyna.

Jednou  z posledných skromných, ale dojímavých spoločenských akcií, na ktorých sme si uctili pána Smutniaka, bola oslava jeho osemdesiatin u neho doma. Potom to už z jeho zdravím začalo ísť dolu vodou a naveľa, naveľa sa nechal premiestniť do civilizácie, do martinského činžiaku s pekným výhľadom na hory, kde sa o neho obetavo až do konca starala jeho milá rodina.

Aspoň po smrti sa vrátil k svojim na rodné Borové, po ceste, ktorú už musia odhŕňať iní, do blízkosti dreveníc, ktorým vdýchol život a medzi stromy, ktoré mal tak rád.

Zostali po ňom nádherné spomienky, stovky sôch a sošiek roztrúsených po svete, skromná galéria jeho diel v Liptovskom Hrádku, fortieľ, ktorému sme sa od neho priučili a vo vzduchu okolo nás oduševnená viera, že nič nie je nemožné, keď človek naozaj chce.




POZNÁMKY / vaše reakcie
Ad: Za majstrom Smutniakom
15.2.2013 11:44 | zuza

Nádherné pospájane písmenka a myšlienky...
Ad: Za majstrom Smutniakom
28.1.2013 09:13 | Anna Božeková

Dobrý deň.
Veľmi ma prekvapil tento príspevok. Poznám veľmi dobre tieto miesta v Kvačianskej doline a som rada, že vďaka Vám som spoznala tento príbeh o takom skvelom človeku ako bol pán Smutniak.
Kiežby sa našlo viac takých "Smutniakov", lebo na Slovensku je veľa pamiatok, ktoré chátrajú a zanikajú bohužiaľ len vďaka tomu, že náš štát nemá peniaze na ich opravy.
Vďaka Vám za príspevok. Srdečne pozdravujem. A.B.
Ad: Za majstrom Smutniakom
28.1.2013 09:09 | Anna Božeková

Dobrý deň.
Veľmi ma prekvapil tento príspevok. Poznám veľmi dobre tieto miesta v Kvačianskej doline som rada, že vďaka Vám som spoznala tento príbeh.
Patrí Vám veľká vďaka. Kiežby sa našlo viac takých Smutniakov, lebo na Slovensku je veľa pamiatok, ktoré chátrajú a zanikajú bohužiaľ len vďaka tomu, že náš štát nemá peniaze na ich opravy.
Vďaka Vám za príspevok. Srdečne pozdravujem. A.B.

» Vaše reakcie (3)
» Verzia pre tlač
» Poslať e-mailom
» Pridať na Facebook
» Pridať na vybrali.sme


Súvisiace témy
Ľudia

Regióny
Veľké Borové-Veľké Borové



[15421]




REKLAMA



CHANGENET.SK | občiansky denník, © 1996 - 2014, ChangeNet, ISSN 1336-2534
kontakt | reklama | info | služby | RSS