spájame ľudí, ktorí menia svet
| PUBLICISTIKA
aktuálne  |  fórum  |  kalendár  |  adresár  |  inzeráty  |  poznámkový blok  |  fotoblokkampane!
Metabolický vtip Vývoj Matejkovho sociálneho poznania
24.4.2007 | Michaela Martinková |

Niekoľko čitateľov (mojich článkov na changenet.sk či knihy) sa ma prostredníctvom mailu pýtalo, ako Matejko pokračuje ďalej. Poznámky si stále občas píšem a sľúbila som, že časom nejaký článok sem-tam zverejním. Rozhodla som sa teda najprv pre zhrnutie Matejkového sociálneho vývoja spolu s najnovšími pokrokmi a zopár príhodami z posledného obdobia.


Matejov vzťah k rovesníkom a deťom vo všeobecnosti bol spočiatku nijaký – deti prehliadal. Po druhom roku sa detí začal báť (iné deti mu často naschvál či nechtiac zničili jeho stavby v piesku a celkovo ho znepokojovali) a mal záchvaty kriku, keď ich bolo niekde (napr. na dvore) viac. Dôveru v iné dieťa a prvé príjemné zážitky zo vzťahu začal mať po narodení mladšieho brata. Tieto skúsenosti pomohli natoľko, že ako 5-ročný sa už Matej medzi deti občas tešil, nežne im hovoril „detičky“, hoci jeho kontakt s rovesníkmi často končil zúfalým krikom z neporozumenia. Reči vtedy rozumel ešte veľmi málo, vysvetľovanie bolo takmer nemožné. Narodenie najmladšej sestričky Matejka opäť posunulo ďalej. Stále sa však väčšinou hrával sám, a ak sa hral s ostatnými, tak sa vlastne len hral pri nich. Nástupom do školy sa začal hrať s deťmi tak, že ich pri hre akoby používal. Mal nejakú predstavu „ako sa hrať“, a ak to nemohlo byť presne tak, strašne kričal a neskôr i plakal. Vysvetľovanie bolo stále príliš komplikované pre síce čoraz lepšie, ale stále nepostačujúce porozumenie reči – nepostačujúce pre komplikovanosť sociálnych problémov, ktoré bolo potrebné rozoberať. Trpezlivé, stručné, jednoduché vysvetľovanie však po roku začalo postupne (hoci veľmi pomaly) prinášať svoje ovocie. Matej sa síce väčšinou zriekol hry, ak nemohlo byť tak, ako si predstavoval, ale už často nekričal. Občas so záujmom pozoroval hru detí, aj keď sa nepridal. Niekedy sa pozorovaním zabával, smial s deťmi, či si šiel zakresliť spôsob ich hry. A neskôr sa z času na čas aj pridal. Samozrejme nie ku každej hre. Väčšinou sa hráva sám, ale učí sa rešpektovať druhých tak, ako sa druhí (jeho spolužiaci) naučili/učia rešpektovať jeho aj s jeho odlišnosťou a jeho občasným netradičným príspevkom. Väčšina rovesníkov však tiež potrebuje vysvetľovanie (hoci menej často), aby ho dokázali tolerovať.

Nástup do školy znamenal pre Mateja veľkú zmenu. Už po mesiaci som videla, že je predráždený. Niekoľko razy denne kričal, hoci do školy chodil aj sa z nej vracal s úsmevom. Začiatkom druhého ročníku sa situácia zhoršila natoľko, že som s ním začala chodiť na vyučovanie. Okrem občasného rozčúlenia (z domnelej nespravodlivosti, či z dôvodu, že „veci neboli tak ako by mali byť“) bolo príčinou to, že síce väčšinou bol ticho (robil si však zväčša svoje: kreslil si alebo čítal), ale ak ho niečo na vyučovaní inšpirovalo, začal k téme rozprávať a nedal sa zastaviť, pokým neskončil (čo mohlo byť veľmi veľmi dlho :)    Začal byť i viac vnímavý. Občas si všimol poznámku niektorého spolužiaka a začal sa smiať. Opäť však – so smiechom nevedel veľmi dlho prestať, čím rušil vyučovanie. Po vyše dvoch rokoch našej spoločnej školskej dochádzky môžem konštatovať výrazné zlepšenie vo viacerých smeroch. Na vyučovaní pracuje viac, na moje upozornenie (aby pracoval) reaguje väčšinou pokojne a snaží sa sústrediť. Naučil sa pokojne povedať „neviem“, ak niečo nevie. Stále však nerozlišuje „neviem“ od „neviem sa sústrediť“. Každopádne musím zdôrazniť, že celkovo sa veľmi upokojil počas obdobia, čo mu robím na vyučovaní a niekedy i cez prestávky „tlmočníka“. Zreteľne vidím, že vo vzťahoch so spolužiakmi ma už väčšinou nepotrebuje. Neprišlo to samozrejme samo – vysvetľovať bolo potrebné Matejovi i jeho spolužiakom. A občas stále potrebné je. Vo vzťahu k deťom, ktoré nepozná (a oni jeho), si však poradiť nevie, a tak sa takým to situáciám vyhýba. Napríklad keďže na dvor pred našou bytovkou začalo chodiť veľa neznámych detí (navyše s hračkárskymi zbraňami), nechce chodiť von. Len ak tam sú iba tie deti, ktoré pozná.  

Mnohé školské aktivity dlho odmietal, niektoré odmieta doposiaľ. Aj vtedy však sem-tam pozrel a vnímal, čo deti robia. Napríklad veľmi dlho nechcel riešiť bludiská, hlavne zložitejšie (pamätám si na jednu jeho prudko odmietavú reakciu začiatkom tretieho ročníka práve na komplikovanejšie bludisko). Pred pár mesiacmi dostal knižku rôznych zložitých bludísk a zaujala ho. Všetky ich postupne vyriešil, pričom o niektorých diskutoval s Ondrejom, či mi ich prišiel ukázať, lebo ho zaujali. Podobne Sudoku. Veľmi dlho ho odmietal robiť, a to i v škole. Na informatike skúsil obrázkovú verziu, keď sa však pár razy pomýlil a nevyšlo mu to, zlostne to odmietol. Sledoval však, ako to riešia iné deti na počítačoch. Asi o dva mesiace dostal na narodeniny dve knižky Sudoku. Prekvapilo ma, že sa do toho zahĺbil (potajomky v kúpeľni). Zistila som to vlastne tak, že som raz našla polovicu knižky vyriešenú. Doteraz si občas požičia ceruzku a gumu a ide riešiť – už mu v knižke zostali len tie najťažšie „štvorce“. Čosi podobné bolo začiatkom tretieho ročníku s detským programovacím jazykom. Bola tam jedna operácia, ktorej asi nerozumel, a tak odmietal o nej čo i len počuť (ani od učiteľky ani odo mňa). Požičala som si v škole k tomuto detskému programovaniu učebnicu, hoci ma pani učiteľka presviedčala, že tomu nebude rozumieť. Matej sa do nej zahĺbil a o mesiac už ovládal nie len onú operáciu, ale bol omnoho popredu oproti ostatným deťom. Nevraviac o tom, ako veľa a ako dobre v tomto naučil programovať mladšieho Ondreja, a to už pred nástupom do školy.

Čo však považujem za mimoriadne pozitívne je to, že si zvykol na mnohé prejavy spolužiakov, ktoré ho pred rokom – dvoma dokázali neúnosne rozrušiť a rozblázniť. Natoľko, že sa s ním dlho nič poriadne na vyučovaní nedalo robiť. Zvláda mnohé z toho, čo nezvládal. Naučil sa vyjadrovať zrozumiteľnejšie a stručnejšie, hoci stále je na čom pracovať. Uvedomuje si, že aj ostatné deti chcú niečo povedať a má pre to pochopenie. Stále sa učíme pokojne nesúhlasiť a pokojne vyjadriť opačný názor, prípadne polemizovať. Aby nevnímal nesúhlas automaticky ako útok či ohrozenie, a aby si v takých chvíľach vedel poradiť. To je však asi ešte nadlho.  

Naučil sa, že keď je v šatni obsadené „jeho miesto“ s topánkami, uloží si ich niekde vedľa (nepotrebuje inú presnú alternatívu). To isté s bundou. Kedysi cudzie veci na „svojom mieste“ v zlosti rozhádzal. Ak si nevie nájsť papuču (je zasunutá hlbšie inou obuvou), zohne sa a pokojne ju hľadá. Kedysi ak papuča nebola na „jeho mieste“, vzdal to, sedel a nerobil nič. Tieto a množstvo ďalších drobností sú (pre mňa) úžasným vedľajším výsledkom jeho integrácie medzi väčšinovými deťmi – keby bol mal „svoje“ miesto na šaty a topánky, ktoré by mu nikdy nik „neobsadil“, nemohla by som ho učiť tieto situácie riešiť. Tak ako inde aj tu platí, že posúvať sa ďalej možno len vtedy, ak ťažkosti (ktoré boli, sú a budú) riešime, rozprávame o nich a nie ich obchádzame.

Ďalším pozitívnym vplyvom väčšinových spolužiakov je to, že sa mi zdá, že väčšinové deti svojimi záujmami, svojimi reakciami/nereakciami na rôzne Matejove záujmy (vedecké i absurdné) korigujú Matejovu pozornosť smerom k realite, resp. reálnemu využitiu oblastí, ktorým venuje pozornosť. Samozrejme, ak by mal medzi rovesníkmi vážne problémy (ako sa autistom ponechaným na seba stáva – výsmech, provokovanie, neporozumenie), zrejme by opäť hľadal útočisko u svojich kamarátov z fantázie (navyše by sa mu rýchlo zhoršovalo správanie). Stále má svoje fantazijné svety, do ktorých sa rád zatúla, ale vďaka spoločnosti väčšinových detí, medzi ktorými sa dobre cíti, viac zdieľa „náš svet“. Všimla som si aj to, že redukcii fantazijných rečí (vymyslené postavy, či vymyslené všeličo inšpirované hoci aj chémiou) prospieva, ak má oblasť, ktorej sa zanietene venuje a v knihách objaví nejaké nové súvislosti a skutočnosti, ktoré ho zaujmú. Vždy, keď svoje reálne bádanie ukončí (alebo sa dlhšie ničím nezaoberá), prechádza na fantazijné spracovania rôznych podnetov. Jeho fantazijný svet mu nezakazujem, ale pre jeho bezhraničnosť a jeho vzdialenosť od reality dávam pozor na rozsah pozornosti, ktorý jej Matej venuje.

Začiatkom tretieho ročníka som mala stále pocit, že 15 detí v triede je na Mateja stále veľa. Teraz, koncom štvrtého ročníka, tomu tak už zopár mesiacov nie je. Myslím si, že by zvládol aj vyšší počet detí v triede, hádam okolo 20. Ak by boli deti k nemu dobré (hlavne bez posmeškov a iných provokácií), tak i cez 20. Ak sú deti na jeho citlivý sluch moc hlučné, odíde z triedy na chodbu do svojho „čítacieho kútika“. Alebo si odbehne na toaletu, čo je s prechádzkou po škole niekedy aj 20 minút na upokojenie. Dokonca mi nedávno povedal, že mu pomáha, ak sa začíta – vtedy nevníma okolitý hluk (pravda ani to, čo prípadne hovorí učiteľ/ka :).   Zdá sa mi veľmi užitočné, že sa učí hľadať svoje riešenia v situáciach, ktoré kedysi viedli k predráždeniu a skratovej reakcii.

Očný kontakt sa mu veľmi zlepšil. Keď sa rozpráva so mnou, alebo s inými blízkymi ľuďmi (tatino, súrodenci), tak má očný kontakt dobrý (samozrejme, že stále niekedy rozpráva, chodí a pozerá kade-tade:). V prípade, že pracujem pri počítači, má očný kontakt veľmi intenzívny (ale pôsobí prirodzene) – chce si moju pozornosť ustrážiť. Pohľad do očí začal totiž častejšie používať po mojom vysvetlení, načo mu je dobré sledovať pohľad druhého: aby vedel, či ho druhý (ešte) počúva. Dokonca sa ma na to už raz aj spýtal, keď som sa pri počúvaní na neho nepozerala. Všimla som si však, že ľudia, ku ktorým necíti toľkú blízkosť/istotu, do očí pozrie len veľmi zriedka a len na zlomok sekundy, aj keď sa s nimi zhovára. Myslím si, že je veľmi dôležité autistovi vysvetliť zmysel pohľadu do očí druhého, namiesto „behaviorálneho cvičenia“ očného kontaktu „len aby bol“.

Na etike vo februári preberali toleranciu a kamarátstvo. Potom si kreslili iniciály prítomných detí a čiarami zakresľovali, kto je s kým kamarát. Matej ma neuveriteľne prekvapil. Nečakala som, že sa tejto činnosti zúčastní, lebo vidí, že ostatné deti sa kontaktujú medzi sebou viac, než s ním. Vypýtal si sám od seba dve farby: zelenú a červenú. Červenou označil dávanie vo vzťahu a zelenou prijímanie. Urobil to ako jediný z detí. Správne si všimol, že svojmu kamarátovi viac dáva on, než od neho prijíma. A zaznačil aj občasnú pomoc (dávanie) dvoch svojich spolužiakov voči sebe.

Mám radosť, keď vidím, že Matej začína spontánne komunikovať s deťmi. Doma a keď je občas na dvore pred domom medzi známymi deťmi, komunikuje (ozajstný dialóg) už dlhšiu dobu. Koncom marca deti v triede kreslili vynálezy budúcnosti. Matej bol neobvykle aktívny a celkovo bol skvelý. Ako prvý porozprával o svojich vynálezoch (mal ich skutočne hŕbu), a to stručne a  zrozumiteľne. Niektoré jeho návrhy boli vtipné. Deti to zaujalo. Dokonca sa potom chodil pozerať na výtvory ostatných detí. Prišiel k jednému spolužiakovi a povedal: „Aký to je vynález?“ Keď mu chlapec odpovedal, Matej pokračoval: „Fíha, to je zaujímavé. Urob aj ďalšie.“ Podobne prišiel k jednej spolužiačke a nakoniec i k ďalšej, ktorá mala ako vynález „továreň bez odpadov“, čo Matej opäť významne ocenil, že to je výborný nápad. Neskôr jej radil zlepšováky – ako mi neskôr povedal, nemala tam vyriešené, čo s odpadom, ktorý sa bude hromadiť na filtri ...  Deťom sa síce prihováral hlasom, ktorému hovorím „milo umelý“, ale urobil to spontánne a mal z toho radosť. Keď sa s chlapcami v triede rozpráva o počítačovej hre (ktorá baví čoraz viac aj Matejových spolužiakov), tak sa s nimi zhovára tak, že je k nerozoznaniu od ostatných detí. Všimla som si, že sa naučil pri rozhovore pozorne počúvať, čo hovoria druhí – pravda podmienkou je, že ho téma zaujíma.

Na slovenčine mali raz počas zimy v pracovnom zošite doplniť časť poučenia: „Kto ........, veľa sa dozvie.“ Matej to doplnil svojim obrazovo-pozorovacím spôsobom na: Kto sa stokrát obzrie, veľa sa dozvie. Veľa sa pýtať veru nie je jeho spôsob ... :)  

Neskôr mi dal hádanku: „Ktorú zbraň má človek od narodenia?“ Správna odpoveď, ktorú mi povedal, ma až zamrazila. Znela: „Ústa.“ Matejova schopnosť abstrakcie (ktorú vraj autisti nemajú) nadobúda postupne neuveriteľné rozmery. Áno, dlho nemal v sociálnej oblasti ani len náznak abstraktného myslenia. Teraz je miera jeho abstrakcie často až neuveriteľná, hoci iná ako u „nás“, neurotypických. Jeho abstrakcia je svojou tvorivosťou či uhlom pohľadu nám niekedy natoľko vzdialená, až často hrozí, že nebude pochopená, prípadne bude interpretovaná nesprávne. Čoraz viac som prekvapená, ako sa dá učením sociálnym pravidlám a rozvojom logického myslenia v kombinácii s obrazovým myslením a bezhraničnou kreativitou v kognitívnej oblasti nahrádzať neprítomnosť sociálnej intuície. Je to niečo fascinujúce.

Ako som podrobnejšie rozpísala v článku  na stránkach Centra nadania, autizmus je vlastne deficit sociálnej intuície a emocionálnej empatie, ktorý sa prejavuje v oblasti komunikácie, sociálnej interakcie ako aj v záujmoch a hre malých autistov. Vyššie uvedné ukazuje priaznivý vplyv integrácie na našeho Matejka a na jeho pokroky práve v sociálnej oblasti. Podmienkou zmysluplnej integrácie (a sociálneho učenia) je prítomnosť „tlmočníka“ - niekoho, kto sa vie na rôzne sociálne situácie pozrieť aj očami „inak mysliaceho“. Som čoraz viac presvedčená, že sociálne vzdelávanie je to, čo minimálne vysokofunkční autisti (ale i deti s Aspergerovým syndrómom) potrebujú po rozvoji reči a komunikácie najviac. 

Metabolický vtip Gramatika a obrázky Matejko kreslí


POZNÁMKY / vaše reakcie
Ad: Vývoj Matejkovho sociálneho poznania
21.10.2009 23:11 | Noro Brázda

Skúste sa obrátiť priamo na p. Martinkovú (martinkova@zohoronline.sk), alebo na ľudí z www.andreas.sk, alebo www.sposa.sk.
Ad: Vývoj Matejkovho sociálneho poznania
21.10.2009 19:33 | Marianna Flaugnattiová

Dobrý deň, prosím Vás o radu, pracujem v Materskej škôlke, kde máme autistické dieťa (4-5 ročné, ako by sme sa mu mali venovať, aké hry ho zaujmú, ako ho presvedčiť o niečom čo má urobiť, nereaguje na našu reč, rozpráva nezrozumiteľne, niekedy ubližuje deťom v triede - hryzie, kope, škrabe (matka ho dala do klasickej škôlky, pretože špeciálne zariadenia sú príliš dˇaleko od jej bydliska). Dˇakujem Marianna F.
Ad: Vývoj Matejkovho sociálneho poznania
10.5.2007 22:58 | Michaela Martinková

Nedelím naše tri deti na podskupiny len preto, že Matej myslí a vníma svet inak. Koniec koncov - väčšinou sa hrajú viac-menej spolu, či pri sebe, resp. po dvojiciach, mladší sú často vonku s kamarátmi. Ak je medzi deťmi nejaké nedorozumenie, rozprávam sa so všetkými.
.
Myslím, že čo sa týka delenia pozornosti, sme na tom v súčasnosti podobne ako iné rodiny, kde sú tri, štyri či viac detí. A niekedy stačia i deti dve - ak si jedno dieťa stále pozornosť vyžaduje a druhé je uzavreté.
.
Boli obdobia, kedy to bolo ťažké a neviem posúdiť, nakoľko sa mi podarilo byť spravodlivá. Mladšie deti sú dobré, veľmi pokojné, obľúbené medzi inými deťmi, v škôlke a škole ich len chvália (zatiaľ:). Odlišnosť a sprievodné ťažkosti nikdy nekladú nároky len na jednu stranu. A ich riešenie je pozitívom tiež pre obe strany.
.
Žiaden rodič nevie, ako raz jeho deti/dieťa zhodnotia/tí jeho starostlivosť. Ani ja:)
Ad: Vývoj Matejkovho sociálneho poznania
10.5.2007 17:55 |

Chce sa len opýtať - aký diel pozornosti, keďže u ste plne vyťažená- venujete svojim dvom zdravým deťom? A ako raz v dospelosti zhodnotia Vašu starostlivosť?

» Vaše reakcie (4)
» Verzia pre tlač
» Poslať e-mailom
» Pridať na Facebook
» Pridať na vybrali.sme


Čítajte tiež:
Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou - Príbeh kontinentov
Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou X.
Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou IX.
Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou VIII.
Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou VII.
Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou VI.
Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou V.
Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou IV.
Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou III.
Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou II.
Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou I.

Súvisiace témy
Deti a mládež, Rodina, Zdravotne postihnutí



[293446]




REKLAMA



CHANGENET.SK | občiansky denník, © 1996 - 2014, ChangeNet, ISSN 1336-2534
kontakt | reklama | info | služby | RSS