spájame ľudí, ktorí menia svet
| PUBLICISTIKA
aktuálne  |  fórum  |  kalendár  |  adresár  |  inzeráty  |  poznámkový blok  |  fotoblokkampane!
Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou I.
22.6.2006 | Michaela Martinková |

Dovoľte mi podeliť sa s doterajšou cestou pri sprevádzaní nášho Matejka svetom, ktorý je pre neho stále neprehľadný a chaotický. Túto knihu píšem aj s vidinou toho, že raz nejakej zúfalej mame a jej dieťaťu pomôže nájsť smer a dodá jej nádej, povzbudenie či silu. Takisto verím, že táto kniha obohatí poznanie odborníkov stretávajúcich sa so špeciálne špeciálnymi deťmi, o spôsobe myslenia ktorých sa stále dosť nevie a ktoré potrebujú pomoc v porozumení sveta okolo seba. Bola by som rada, keby príbeh nášho syna prispel aj k narastaniu tolerancie väčšiny voči iným a ohľaduplnosti „normálnych“ voči „čudným“.


Nakoniec by som rada svojou troškou naštrbila mýtus o tom, že jedinci s vysoko nadpriemerným IQ nepotrebujú špeciálnu starostlivosť, že si pomôžu sami. IQ je len jednou časťou. Tá druhá časť, bez ktorej tá prvá niekedy takmer nedáva zmysel, sú emócie, empatia, ich poznávanie a rozvoj. Treťou časťou je vedomie, ktoré umožňuje sprostredkovanie poznaného. Tým najúčinnejším liekom, ktorý je pre neuroatypické deti nevyhnutný k zaradeniu sa do spoločnosti, života a pre uplatnenie svojich schopností, je pomoc pri logickom rozvoji sociálnej a emocionálnej orientácie, na ktoré im chýba intuícia a ktorým sa na rozdiel od nás neurotypických musia učiť. Chcela by som prispieť k riešeniu vzdelávania takýchto detí, s ktorými (nielen) náš vzdelávací systém nepočíta.


Prvý rok života

...Bol náročným bábätkom...

Toto pomerne nervózne bábätko sa prudko upokojilo doslova zo dňa na deň, keď sa ako sedemmesačný naučil loziť. Pri objavovaní bytu našiel krabicu so štipcami na vešanie vypraného prádla. Začal ich zoraďovať pekne jeden vedľa druhého orientované rovnakým smerom. Rozbité vydeľoval nabok, neskoršie si ich dôkladne obzeral. Po zoradení (cez 60 ks) ich opäť rozhádzal a začal od začiatku. Hral sa takto s neskutočným zaujatím a sústredením, samostatne a dlhé hodiny. Vtedy sme sa tomu ešte tešili. Nevideli sme v tom problém, skôr sme to vítali. Obľúbil si aj stavanie veží s manželom, o iné hračky však záujem nejavil napriek našim opakovaným pokusom. Ako osem a polmesačný si s nami veľmi rád „čítal“ leporelá o zvieratách a ukazoval, kde čo majú (oko atď.).


Postupný únik do svojho sveta
1 – 2 roky


V druhom roku života sa začali nenápadne zjavovať dve Matejove črty, ktoré vo vzájomnej kombinácii dlhú dobu znemožňovali akýkoľvek pohyb vpred (napr. rozvoj komunikácie, ale aj iné). V podstate vystupujú často na povrch v príhodách celého nasledujúceho textu v rôznych formách:

1. Jeho až úzkostlivé lipnutie na stereotypoch vo všetkom. Napríklad na dovolenke stačila prvá prechádzka v neznámom prostredí Trenčianskych Teplíc s dedom a s babkou a na druhý deň nás viedol po tej istej trase, s rovnako dlhými zastaveniami na tých istých miestach (čo sme zistili dodatočne).

2. Jeho „duševná neprítomnosť“. Žil vo svojom svete oddelenom od reality hrubým múrom. Boli obdobia, keď sme sa k nemu v podstate ani nedokázali priblížiť. Neskôr v takých chvíľach veľa tvoril v zošitoch a nachádzali sme denne mnoho pozoruhodných kresieb. Postupom času (po štvrtom roku) sa ten múr začal stenčovať, občas z neho vykukol von (čoraz častejšie), ale nikdy asi celkom nezmizne...


Duchom neprítomný
2 - 2,5 roka

Mal necelé dva roky, keď začal tvoriť jednoduché dvojslovné vety. Pamätám sa, že mi vtedy raz povedal „moja mama“. Mala som pocit, že mi len málo rozumie, ale väčšinu dňa bol natoľko duchom neprítomný, že som si tým nebola istá. Niekedy som mala pocit, že mi nerozumie vôbec. Jasne dával najavo nesúhlas, keď som sa mu chcela venovať. Na snahu o čítanie knižiek, recitovanie básničiek či spievanie reagoval vreskom. Naopak mal rád rozprávky na kazetách (jednu sa naučil naspamäť, i keď som si nie istá či, resp. do akej miery rozumel obsahu) a muziku z CD. Spievať som nemohla ani popri pustenej hudbe. Keď som tak robila, kričal. Keď sa nám veľmi zriedka podarilo, aby niečo prijal (napr. tú rozprávku na kazete), tak ju chcel počúvať stále dookola. Jednoznačne odmietal komunikovať. Nedal sa presvedčiť na žiadnu iniciatívu, ktorá pochádzala od inej osoby. Reakciou bol záchvat kriku, v lepšom prípade nevšímavosť.

Zreteľne sme videli, že je iný. Ak nič iné, tak prinajmenšom uzavretý a nekomunikatívny. Bol to jeden z dôvodov, prečo mať čo najskôr druhé dieťa. Spätne je možné povedať, že naše očakávania sa naplnili viac, ako sme si mohli predstaviť, i keď to nebolo jednoduché.    


Narodenie mladšieho brata
2,5 – 3 roky

Keď sa narodil jeho mladší braček, veľmi sa mu tešil. Nečakala som to, nakoľko počas tehotenstva na reči o bábätku nereagoval, iba to občas sucho skonštatoval. V prítomnosti iných detí bol nervózny. Bábätkám venoval maximálne tak jeden letmý úsmev. Potom, ako prvýkrát uvidel Ondrejka, lietal po byte od radosti hore dolu a naspäť k postieľke a opakovane hovoril: „Stále tam je Ondrejko.“ Tak veľmi sa tešil, až sme sa báli, že mu preskočí. Iste, videl mamu po týždni, tak sa tešil. Ale tá jeho extrémna radosť z novorodeného bračeka bola prekvapujúca hlavne vzhľadom na jeho vtedajšie reakcie na iné deti. Od narodenia Ondreja sme videli celkom jasne, aký je Matej iný. Ide o podstatný povahový, ale nielen povahový rozdiel...


Vedomosti a schopnosti

Ako dva a polročný poznal farby (napr. aj tyrkysovú, nie len základné), vedel napočítať do desať. Rozprávky v televízii alebo čítané z kníh ho nebavili, v televízii najviac obľuboval počasie, Keno 10 (čísla a guličky), správy a z Večerníčka len začiatok a koniec (Deduško). Na Vianoce už prejavil radosť zo stromčeka, ale nechcel rozbaľovať darčeky. Kričal, keď sme ich brali spod stromčeka a dával ich naspäť.

Vo veku dvoch rokov a deväť mesiacov poznal celú abecedu, písal si písmenká, poznal čísla po 100. Písal si ich po poradí, vždy po desiatke v jednom riadku a zakaždým pridal pár čísel cez stovku. V tomto čase bol veľmi pozadu so slovnou zásobou, lebo sa celkom uzatvoril pred vonkajším svetom. V tej dobe sme s tým nevedeli ani len pohnúť.Veľká časť slov, ktoré hovoril, boli novotvary. Hovoril (monológ) málo, ale čisto. Na druhej strane vôbec nekomunikoval (dialóg), ani neverbálne. Ako keby to, čo bolo súčasťou slovnej zásoby detí jeho veku, ho nezaujímalo. To, čo ho zaujímalo, nemalo adekvátnu slovnú zásobu, tak si ju tvoril sám.
Dlho pred dosiahnutím troch rokov mi už bolo jasné, že je iný, len som nevedela, čo to je. Nakoľko jeho obľúbenou literatúrou bol telefónny zoznam (tak sa naučil abecedu), a v tom čase som videla film Rainman, mala som už silné podozrenie na autizmus. Videla som aj všetky tie ostatné vedomosti, ale zatiaľ mi to pripadalo iba ako mimoriadna pamäť.


Začiatky kreslenia

...Ako dvojročný nechcel za nič na svete kresliť na papier...

V priebehu mesiaca dôkladne počmáral všetky steny vo svojej izbe rôznymi farbami. Boli sme takí šťastní, že kreslí, že sme ho nechali, akurát sme sa mu snažili vysvetliť, že v iných izbách to nemá robiť. Čmáral s nadšením a s neskutočným sústredením. Okolo dva a pol roka už mal rád, keď sme mu kreslili. Čmáranie po stenách prešlo pomerne skokovito do kreslenia na jeho vek veľmi pekných obrázkov na papier, najprv cez schematické obkresľovanie našich obrázkov. Keď sme spočiatku chceli, aby niečo nakreslil, vsúval nám ceruzku nazad do našej dlane, aby sme kreslili my, pričom málokedy prehovoril. Chcel však len konkrétne objekty v konkrétnom poradí. Snaha o iné poradie končila scénou a len občas sa podarila zmena vo forme pridania ďalšieho objektu.


Problémové správanie a čo sme s tým skúšali robiť


Keď sa Ondrej učil loziť a neskôr chodiť, tak ho Matej zhadzoval. Najprv som si myslela, že ide o nejaký jeho prejav žiarlivosti. Neskôr som však uvažovala nad tým, či nešlo len o jeden z jeho mnohých stereotypov. Či brata jednoducho nechcel mať tak, ako dovtedy – udržať status quo. Vyzeralo to, že mu nechce ublížiť. Robil to, ako keď niečo chceme dať tak, ako to má byť.
V tomto veku absolútne ignoroval reálny svet. Vnímal len to, čo išlo po jeho myšlienkovej niti. Všetko bolo problémom. Čím bežnejšia činnosť, tým väčší konflikt a hysterickejšia reakcia. Keby sme to nechali na ňom, celé dni by bol doma, kreslil by si a počúval hudbu. Vtedy bol maximálne spokojný.

Ísť na prechádzku bolo tak od dvoch rokov jeho veku príšerné. Mal svoju nemeniteľnú trasu. Malá zmena u neho spúšťala ťažko upokojiteľný záchvat vresku. Na dvore sa stretali mamičky s deťmi, ale nemala som šancu sa tam ani zastaviť, nieto porozprávať, lebo ma hneď ťahal preč. Ak som nereagovala dostatočne rýchlo, rozjačal sa. Niežeby nechcel dopriať mne sa s nimi rozprávať, ako niekedy deti robia. Takej myšlienky nebol schopný, on vedel rozmýšľať len o sebe. Jednoducho nechcel byť tam, kde sú iné mamičky a ich deti. Niektoré mamičky z okolia mi až dodatočne priznali, že si mysleli, že robím chybu vo výchove, že by som ho mala viac brať medzi deti. Veľmi zriedka som to skúsila, ale opakovane sa to končilo po pár sekundách katastrofou.

Spolu s manželom sme podvedome cítili, že ho musíme skôr chrániť. Nebola som si, pravda, istá a občas, keď vo mne prevládol pocit, že sa musí učiť prispôsobiť iným deťom, niekam som ho dotiahla. Vždy som to však oľutovala. On trpel a ja som bola nešťastná, keď som videla ostatné spolu sa hrajúce a komunikujúce deti. Nešlo mi až tak o to, že nie je ako oni, ako skôr o to, že tam nie je šťastný. Mnohí členovia širšej rodiny a iní známi si mysleli, že to, čo vie, ho učíme. Neverili, že odo mňa, ani od nikoho iného si nenechá ukázať ani len nos medzi očami.

Jediná forma, ktorou sa s ním neskôr čosi občas dalo (napr. dať mu do súvisu nejaké veci, čo sa naučil sám) bolo prichystať si to nenápadne na papier a potom mu to tiež nenápadne a hlavne ľahostajne podstrčiť. Viem, že toto vyzerá ako učenie. Mojím výhradným zámerom však bolo získať na neho kontakt spôsobom v tom čase jediným možným - cez jeho záujmy. Nesmel vybadať z našej strany akýkoľvek zámer u neho niečo dosiahnuť. Väčšinou sa na to chytil, lebo sa potešil a dlho to analyzoval a spracúval, kreslil, písal. Ale ak prišiel na môj zámer alebo ak si to všimol, zúrivo mi to začmáral bez toho, aby si to poriadne pozrel. Ale i za tú sekundu, za ten zlomok sekundy si to zrejme stihol odfotiť do pamäte, lebo som si to v jeho výtvoroch neskôr všimla. Niekedy sa k začmáranému vrátil, keď som odišla a akože ho už nevidela.

Keď sa naučil čítať, bola táto písomná komunikácia prvou formou zdieľaného kontaktu a možnosťou nazrieť za ten jeho múr. Keď som mu povedala „ľúbim ťa“, viac menej si to nevšímal; keď som mu to napísala, usmial sa. Dá sa povedať, že začiatok komunikácie s ním bol písomný. Inak ma nebral na vedomie, a to ja som do jeho sveta vedela asi najlepšie preniknúť...

Text je úryvkom z pripravovanej knihy "Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou", ktorú autorka ide vydať na žiadosť detských psychológov a pedagógov. Snaží sa v nej ukázať pozadie odlišného správania, problémy, ktorými s Matejkom prešli, ako ich riešila. Kniha obsahuje i zopár úvah o odlišnom myslení autistu a desiatky Matejkových obrázkov.



POZNÁMKY / vaše reakcie
Ad: Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou I.
10.1.2012 15:06 | Mário Šturdík

Miška veľmi dobre napísané a teším sa že píšeš stále viac a viac. Tvoje postrehy a asistencia mi neraz pomohli v práci s deťmi, ktoré si našu pomoc yaslúžia a potrebujú. Ďakujem Tebe a aj všetkým ostatným rodičom, ktorí mi dôverovali a dovolili vydelávať svoje deti. Pripravili mi nezabudnuteľné okamihy a poskytli neoceniteľné skúsenosti v mojom napredovaní v oblasti vydelávania detí so špeciálnymi potrebami.

Martinko Vargic aj Tebe ďakujem, že som Ťa mohol učiť a som veľmi rád tomu, že som spoznal takého úžasného človeka, ktorým určite si. Ďakujem Ti aj za to, že si na mňa často spomenieš na svojich cestách a napíšeš mi, je to krásne.

Rodičia, ktorí máte pocit, že to so svojim deťaťom veľmi ťažko zvládate v dôsledku ich "problémov", buďte trpezliví a nebojte sa neustále vzdelávať v oblasti! Ostávam s pozdravom. Mário.

» Vaše reakcie (1)
» Verzia pre tlač
» Poslať e-mailom
» Pridať na Facebook
» Pridať na vybrali.sme


Čítajte tiež:
Vývoj Matejkovho sociálneho poznania
Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou VI.
Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou V.
Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou IV.
Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou III.
Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou II.

Súvisiace témy
Deti a mládež, Rodina, Zdravie



[536365]




REKLAMA



CHANGENET.SK | občiansky denník, © 1996 - 2014, ChangeNet, ISSN 1336-2534
kontakt | reklama | info | služby | RSS