spájame ľudí, ktorí menia svet
Náboženstvo | PUBLICISTIKA
aktuálne  |  fórum  |  kalendár  |  adresár  |  inzeráty  |  poznámkový blok  |  fotoblokkampane!
Klebety z Dušanbeheránu
24.11.2009 | Dušan Ondrušek |

Som v tadžickom Dušanbe, celé dni obklopený Iráncami a Iránčankami. Diskutuje sa o Iráne, jeme iránske jedlo, ozýva sa farsí... ako keby som bol v Teheráne. Budem toto miesto volať Dušanbeherán.


3. novembra 2009, Dušanbe

Spoločne  s Jordáncom Hazemom trénujeme skupinu Iráncov, Tadžikov a Afgancov. Samí riaditelia a riaditeľky veľkých neziskoviek, ktorí sú zvyknutí mať posledné slovo. Diskusie nemajú koniec. Po uzavretej otázke s možnosťou jednoslovnej odpovede „áno“ alebo „nie“ nasleduje dvadsaťminútová odpoveď, po ktorej nie je jasné či odpovedajú „áno“ alebo „nie“. Keď ich prerušíme, cítia sa urazení. Hazem rozumie perzskej mentalite a ja si cvičím trpezlivosť.

Iránci dominujú celej skupine. V dobrom. Ich vstupy sú uhladenejšie, v správaní majú čosi aristokratické. Sú slušní, vnímaví, ich vety majú logiku, radosť počúvať. Niektorí z nich ťahajú svoje neziskovky a charitatívne organizácie už 15-20 rokov. Prežili Chomejního, Chatámího, možno prežijú aj Chamene’ího a Ahmadinedžáda. Farsí znie zamatovo, akoby celý čas recitovali starodávnu poéziu. V dynamike skupiny cítiť iránsku zmes elegancie, smútku, nádeje, strachu a vysokej kultúry zviazanej v konzervatívnom brnení teokratického štátu. Na rozdiel od Afgancov a Tadžikov, sa iránski účastníci každú prestávku zhlukujú do skupiniek, spontánne spievajú, dokonca tancujú... Ebrahim, postarší muž s briadkou podišiel ku mne a hovorí: „Dušan, ja viem, že je na nás čudný pohľad, že sme tu, všetci Iránci, ako utrhnutí z reťaze, že stále spievame a tešíme sa a smejeme sa, aj keď niet čomu. Je nám dobre, užívame si to tu. Akoby sme na chvíľu vyšli z temného väzenia. A zrazu sme v slobodnej krajine, v Tadžikistane... závan slobody. Človek sa nemusí báť, že ho uvidia v prítomnosti ženy. Za spoločné spievanie mužov a žien hrozia v Iráne verejné  tresty, vypočúvanie, väznenie. A nikto z nás nevie, čo bude, keď sa vrátime domov. Či nás neobvinia, že neziskovky sú nepriateľmi štátu, či niekto nebude donášať, že sa venujeme sebe a teda nectíme Korán, či nás po návrate nepozatvárajú... tak si tú chvíľu slobody chceme užiť. Doma mám syna a tri dcéry, už sú dospelí, ale nezažili  iné zriadenie ako islamský štát. Tak im radím, nech si urobia párty doma, nech tajne tancujú aspoň doma. Nik to nevidí, doma sú chránení pred políciou. Však je to normálne, mladí ľudia potrebujú tancovať. Synovi sa podarilo dostať sa študovať do Indie. Ak by narukoval, mohli by sme prísť o jediného syna. Dostal výnimku. V iracko-iránskej vojne sme stratili vyše milióna mladých mužov a chlapcov, ale on mal šťastie. Namiesto do armády, išiel študovať. A už sa nechce vrátiť do Iránu. Tak ako tisíce mladých, ktorým sa podarilo dostať von.“


4. júla 2009, Dušanbe

Iránci, Tadžici a časť Afgancov cítia, že majú spoločné perzské korene. Tadžičtina je sovietizované farsí nasúkané do cyriliky. Afganský jazyk darí je tiež verziou perzštiny, ktorú v tomto regióne používali už v 9. storočí. Tadžici, Iránci a Agánci sa utvrdzujú že sú príslušníkmi jedného národa, že majú spoločné piesne, kuchyňu, mentalitu. Neviem, či je to tak, ale robia všetko preto, aby si spoločnú kultúrnu identitu  posilňovali aj v každodenných rozhovoroch.

Keď organizátori ohlásili, že na kurz príde 23 účastníkov, povedali sme, že je to horná hranica, ale dobre... Budeme ich deliť do dvoch skupín a vybrali sme cvičenia stavané na tento počet. Na mieste bolo všetko inak. Deliť sa nedalo a v miestnosti bolo niekedy aj 40 ľudí. Všetky cvičenia sme menili za pochodu. Organizátori nechápali prečo nepoužívame cvičenia, ktoré sme poslali na preklad a celý čas meníme program. My sme nechápali, že to nechápu. Ďalší účastníci prichádzali bez ohlásenia, nepredstavili sa, nezapájali, len ticho sedeli a brali všetky knihy a handouty. Takže stále chýbali handouty, darmo sme prišelcov posielali za organizátormi... Dillafruz mi povedala, že ak sa niekto pridá do skupiny, nemôžu ho odmietnuť, lebo by sa urazil. Nepodarilo sa mi vysvetliť, že neohlásení prišelci z programu aj tak nič nemajú. Chýba im kontext predchádzajúcich a budúcich dní a navyše oberajú o kvalitu všetkých ostatných. Šermovala argumentom najvyššej hodnoty  - urazili by sa.

Koncept urazenia sa je pre mňa nepochopiteľný. Čo je to za nezmysel? Prečo máme reagovať na toto detské správanie? O čo vlastne ide pri urazení sa? Niečo sa ma dotklo, znevážilo moju dôstojnosť, tak zareagujem tak, že dávam najavo, že som ponížený, ranený a hrdo nebudem komunikovať? Čo je to za detinskú blbosť? Zdravého človeka by predsa nemalo nič uraziť. Ak mi povedali pravdu a znížili môj status oprávnene, tak sa nemám čo urážať. Naopak. Mal by som byť vďačný za primeranú spätnú väzbu. Ak nehovoria pravdu, taktiež nie je dôvod pre urážanie sa. Jednoducho - ak hovoria z cesty, nemajú pravdu, nemusí ma to zaujímať. Je to ich scestné hodnotenie. Načo sa kvôli tomu urážať? V strednej Ázii som argument, že sa ľudia urazia, počul často. Zdá sa, že táto kultúra pracuje s nejakým iným konceptom dôležitosti statusu a vznešeného či hrdinského správania. Musím priznať, že takýto koncept ma dosť otravuje.

Iránci v skupine sú rozrušení. Každú prestávku pozerajú televíziu a internet, prežívajú všetko čo sa deje doma. V Iráne sa k správam nedostanú, satelity sú rušené, webové stránky blokované, informačné okno je príliš úzke. Netušia, čo sa deje vo svete.

Počas obeda sedím oproti Fatime. (Budem ju tak volať, hoci jej skutočné meno je iné.) Fatima je sympatická mladá žena s pevne obtiahnutou šatkou. Má pohľad ako čokoládový veľkonočný zajko. Cez stôl pomedzi jedlo mi šepká, že po voľbách boli všetky mobily blokované a aj teraz sa ťažko dovolajú k príbuzným v inom meste. „Kvôli technickým bariéram, alebo máš pocit, že telefóny sú odpočúvané?“, pýtam sa jej. Fatima znervóznie, poobzerá sa po okolitých stoloch, kto sedí na blízku. Zmĺkne a potom po chvíli zašepká: „Potom ti o tom poviem... inokedy“. A prejde na inú tému. Iránci sú presvedčení, že aj v tejto skupine je aspoň jeden tajný. Tipujeme s Hazemom, ktorý by to mohol byť. Postarší muž s ulízaným účesom, ktorý si celý tréning dôsledne natáča na kameru? Alebo ten soliďák v šedivom obleku? Alebo tá žena, čo má šatku a navrch po celý deň ešte aj prehodenú abáju? Vzájomná podozrievavosť je obrovská a jed nedôvery a strachu mi pripomína ČSSR pred 30 rokmi. Myslím, že Fatime rozumiem a je mi fakt ľúto.

Dnes v televízii ukazovali zábery z ďalších a ďalších študentských demonštrácií. Študenti šliapali po obraze ajatolláha. Prechádzali po ňom ako po podložke, o ktorú si utierajú nohy. Niet väčšej urážky! Demonštranti v Teheráne sa delia do protichodných skupín Ahmadinedžádovi podporovatelia obkolesili Americké veľvyslanectvo a skandovali: “Hniezdo špiónov, hniezdo špiónov...” Musávího prívrženci sa vydali k ruskému veľvyslanectvu, ktoré signalizuje podporu pre Ahmadinedžáda a tam skandovali ““Hniezdo špiónov, hniezdo špiónov...”. A ešte iná skupina sa vybrala do stredu mesta tam skandovali (až kým ich policajti nezačali mlátiť a zatýkať:

Óbama Óbama, ya ba úna ya ba ma...
Óbama Óbama, ya ba úna ya ba ma....
(čiže: Obama, Obama, si s nami, alebo si s nimi...?)

Pýtam sa Ebrahima, čo si myslí o tomto vývoji. Zelené revolučné nadšenie ho neoslovuje “Pre nás to znamená ďalšie krviprelievanie, násilné strety, mučenie. Takto to začínalo aj v počiatkoch islamskej revolúcie v 1979-om”. Ebrahim sa najviac modlí za to, aby bol mier. Pôvodne vyštudoval geofyziku, dostal sa do Indie a tam pochopil, že chce pomáhať deťom so zdravotným postihnutím. Vedie ústav pre asi tisícku zdravotne postihnutej mládeže. Cez prestávky nám púšťal filmy, kde jeho zverenkyňa hrá paličkami na perzskom cimbale. Zvláštny pohľad – dievča nemá ruky, len také kúsky pahýľov, v nich drží paličky a muzicíruje. Iný chlapec majstrovsky ťuká do klávesnice počítača. Nohami. Ja ako tak zvládam ukazováky na rukách, on využíva možno všetkých 10 prstov na oboch nohách. Ebrahim je nadšený a chce nám ukázať ešte ďalšie a ďalšie deti. Hovorí, že jeho tri vlastné deti až tak pomoc nepotrebujú ale okrem nich mu denne tisíc iných detí dáva najavo, že jeho pomoc naozaj potrebujú.


5. novembra, Dušanbe

Chcel som pomôcť, ale neviem či som urobil dobre. Prišla za mnou Yalda, neskorá štyridsiatnička s peknými čiernymi očami a obrovským čiernym drdolom na hlave. Akoby sa zabudla niekde v 60-tych rokoch. Účes vyzerá ako menšia vzducholoď. Pri pohybe sa vlasy vlnia v inom rytme než hlava. Predstavujem si, že ju balón vlasov začne nadnášať, Yalda sa odpúta od zeme a popláve vzduchom v pomalom vlnivom pohybe. Yalda riadi tadžickú neziskovku, ktorá pomáha deťom. Je usadenou pani v strednom veku, ale pred 25 rokmi boli iné časy, vtedy študovala v Moskve. Začala chválospevom na Československo. Počas štúdií na moskovskej univerzite  spoznala viacerých Čechov a Slovákov, ale najviac si pamätá Miloslava. Pri prednáškach Miloslav sedával v lavici za ňou a stále na ňu pokrikoval: „kočičko“, „kuriatko“, „šteniatko“... Yalda mu vysvetlila, že v Tadžikistane sa dievčatá oslovujú inak, na zvieracie mená by sa mohli uraziť. A ako teda - pýtal sa Miloslav. Yalda mu vysvetlila, že tadžický a perzský spôsob je veľmi poetický – dievčatám sa hovorí: „nežný svit mesiaca“, „vôňa jazmínu“ a tak... Pri tej spomienke omladla. Trochu sa aj pýri a hovorí: „a potom Miloslav celý rok chodil za mnou a šepkal mi: „narúžovelé princeznino líčko“...a ...“ranný záchvev lístočku vo vánku“ a....“kvapka rosy na rúžovom púčiku“...a „zasnený lúč mesačného splnu“ a tak... A potom, po štúdiu sme stratili kontakt. Miroslav sa vrátil do Čiech, hrozne by som ho chcela stretnúť, ale nemám jeho adresu. Nevedel by si mi pomôcť?  Povedal som, že to nebude problém. V dnešnom zagooglenom svete? Vo svete sociálnych sietí a portálov spolužiakov sa nedá schovať. Stačí ak mi nadiktuje celé Miloslavovo meno a roky, keď študoval v Moskve. Yalda bola celá namäkko. Miloslava som vygooglil za päť minút. Na internete bol kontakt na jeho firmy, na asociácie bývalých študentov z Moskvy, viacero odkazov a tiež jeho fotka. Normálny skoro 50-ročný fotrík. Úspešný zbohatlík so suverénym, trochu bravčovým výrazom bossa medzinárodnej obchodnej firmy.

„Našiel som Miloslava, mám jeho telefón, fotku aj mail“, hovorím Yalde a víťazoslávne otváram notebook. Údaje sa načítavajú niekoľko dlhých sekúnd a na Yalde vidno vzrušenie. Na obrazovke naskočí Miloslavova fotka. Yalda sklamane pozrie na obrazovku a okamžite hovorí: „To je omyl, to nie je Miloslav...Miloslav je taký iný...štíhly a ...to nie je on... teda, počkaj...počkaj ...to nie...to...to ...tie oči ...no ...vlastne ...no oči sú jeho....teda hmmmm... je to Miloslav, ale ...ježiš...no... on bol taký štíhly a pekný a tento ....vlastne je to Miloslav, ale má takú čudnú fotku ...tu vyzerá tak inak...úplne inak, ale...ale... je to on....“ Yalda sa znovu a znovu pozerá na fotku. Nedokáže zakryť šok a zhrozenie. Práve sa mi podarilo zničiť romantickú spomienku, ktorú si pestovala 25 rokov. Zo slušnosti si opisuje jeho telefónne číslo, ale vidím, že mu nezavolá. Bude sa snažiť odfiltrovať túto informáciu podržať si v hlave spomienku na štíhleho nežného Miloslava, ktorý jej kedysi do ucha šepkal, že je „zasnený lúč“.

Spomenul som si, ako sa bojíme pozrieť do tváre mŕtvym, aby sme si zachovali spomienku na to, ako vyzerali, keď ešte žili. Ako chceme cenzurovať spomienky a uprednostňujeme fotografie ostatných a seba bez vrások a získaných kilogramov, keď ešte vyzeráme zdravo, mladšie, krajšie. Pritom tie fotky sú rovnako pravdivé, keď  zobrazujú človeka ako dieťa, mladíka, starca, mŕtvolu. Ani jedna nie je viac pravdivá než tie ostatné. Ale je ťažké prijať to.


6. novembra, Dušanbe

Všetci účastníci kurzu sú fajn, každý z nich má v sebe niečo sympatické. Teda všetci, až na jedného. S Rachmonom sme si nesadli. Možno som sa málo snažil. No, nesadli sme si. Rachmon je päťdesiatnik v striebornom tesnom obleku. Šedivé skráne, husté zrastené obočie, pobehuje medzi účastníkmi ako mláďa s ADD a do tréningu vnáša chaos. Komentuje všetko, čo robíme. Vysvetľuje skupine naše pohnútky, naše inštrukcie, význam toho čo sme práve povedali, objasňuje naše vtipy, ktoré nepochopil, zadáva inštrukcie, ktoré sme nedali. Napríklad vysvetlíme akými štádiami spravidla prechádza organizácia, chceme pokračovať s príkladmi účastníkov, ale Rachmon sa chytí mikrofónu a začne „vysvetľovať“: „To, čo sme teraz počuli, súdružky a súdru...teda chcel som povedať bratia a sestry, spojení myšlienkami Koránu,... je veľmi dôležité...a každý z nás by sa mal zamyslieť nad sebou a nad svojou organizáciou, tak ako tu experti povedali, a ja som to hovoril vždy, že mimoriadne , mimoriadne dôležité sú štádiá...a len keď - ako experti povedali - sa zamyslíme, že......že, že, že... každá a to nehovorím len ja, že ...každá organizácia prechádza štádiami a podľa toho, že kde sa nachádzame, ale nie len podľa toho, ale aj v súvislosti so širším kontextom, a nebudem hovoriť príklady, lebo by som mohol hovoriť napríklad ako sme videli keď Saida opisovala organizácie v jej provincii, ..lebo len tak sa dá ... a nie inak...A pozorne počúvajte expertov - oni aj keď hovoria príklady z ich krajín a Európa je ďaleko, aj Jordán ...tak ja by som povedal tak bratia a sestry...že ...sa a to by som podčiarkol...zamyslime, ako som vždy hovoril...“  Pozrieme sa s Hazemom na seba - či nám („expertom“) náhodou neušla nejaká myšlienka. Ak sa dá, prerušíme, nekomentujeme a ideme ďalej. V každej skupine musí byť aj niekto, kto skupinu spomaľuje a zdržuje. Ale je tragédiou, ak je ten menej chápavý, vsadený do pozície hlavného organizátora a tretieho trénera. A keďže Rachmon má túto pozíciu, nemôžme ho len tak prerušiť hoci jeho vstupy vyžadujú pevné nervy.

Rachmon začal deň pozdravnou zdravicou k dnešnému štátnemu sviatku - Dňu ústavy. Nová ústava má 15 rokov. Tadžický prezident Emomali Rahmonov ju presadil ako svoj pomník. Cez ústavu posilňuje svoj štátnicky status. Školy a podniky majú dnes voľno, nepracujú. My by sme mohli, ak by sme nezabíjali čas oslavnými príhovormi o hlbokom posolstve tadžickej ústavy. Účastníci tréningu „spontánne“ vstávajú a jeden po druhom hovoria o dôležitosti tejto ústavy pre Tadžikistan, o múdrosti prezidenta a podobné kydy. Ich slová sú neustále prerušované „spontánnym“ potleskom a spoločne s Hazemom vidíme, že stratíme jednu až dve hodiny plánovaného programu. Najväčší potlesk a skandovanie získala Muzdah, ktorá povedala, že tak ako všetci doma i vo svete vedia, tadžická ústava, je najlepšou ústavou na svete. Nevedel som. Takže aspoň som sa niečo naučil.

Niektoré tadžické zákony prekvapujú. Nedávno prezident presadil zákon, že všetci vysokoškoláci musia do školy nosiť uniformy - čierne obleky a slušivé kostýmy. Učitelia nesmú mať bradu, len profesori nad 50 rokov majú povolenú bradu do dĺžky 3 cm (tento zákon výdatne porušujem, moja brada má asi 5 cm, je to jednoznačný znak teroristu). Ďalší zákon z poslednej doby zakazuje na ulici jazdiť na skateboarde, na kolieskových korčuliach alebo pískať. Logika týchto nariadení mi uniká. Na internete som našiel stránku, ktorá odporúča 1000 činnosti, ktoré má človek robiť ak chce byť šťastný. Na poprednom mieste je aj skateboarding, kolieskové korčule, zapustenie brady a pískanie. Takže Emomali Rachmonov by si mal pozrieť túto stránku - má ešte 996 námetov, čo by mohol zakázať. Tadžikistan je extrémne chudobná krajina, nemá takmer žiadne nerastné suroviny, iba 7 % územia štátu možno využiť v poľnohospodárstve. Zaplať pánboh, že má aspoň najlepšiu ústavu na svete.


7. novembra 2009, Dušanbe

Dnes tréning končí. Iránci sa pripravujú na návrat domov, ale mentálne sú doma celý čas. Cez internet vidia ako pokračujú študentské demonštrácie. Jednu z univerzít navštívil aj sám ajatolláh. Televízia zachytila, že v diskusii mu študent položil kritickú otázku. Všetci boli šokovaní. To sa za posledných 30 rokov nestalo ani raz. Kamery neukázali, čo nasledovalo, nie je jasné, kde je ten študent teraz. Jedno z videí ukazuje zvláštnu situáciu - protestujúci dav sa snaží rozraziť basídž (príslušník ľudových milícií) na motorke. Motorka sa pošmykne, havaruje a basídž pod ňou začína horieť. Basídž sa ocitá sám proti skandujúcemu davu, ale nik nezneužíva situáciu. Naopak, neozbrojení demonštranti priskakujú krvácajúcemu basídžovi na pomoc, hoci ešte pred chvíľou do nich narážal motorkou a mlátil okolo seba obuškom. Demonštranti hasia oheň na basídovi, obväzujú mu rany. A keďže poruke nie je žiadny obväz, snímajú si zelené šatky (symbol odporu proti režimu) a nimi preväzujú rany. Basídž má zrazu rovnaký imidž ako demonštranti. Symbolika záberu ovládne skupinu. Ľudia sa vo vnútri skupiny boja komentovať video, ale väčšina z nich to prežíva tak, že sa emócie nedajú zakryť. 

Golshan vyzerá ako pravá dáma. Myslím, že má viac ako 60, pod šatkou vidno šedivé vlasy. Hovorí pomaly, má mondénne pohyby, jej plynulá pomalosť je nádherná. Koncentrovaná dôstojnosť. Nevyjadruje sa k súčasnej situácii v Iráne, ale naznačí, že poznala aj iný svet. Svet, ktorý mladí pod 30 rokov nepoznajú. Najviac ju poznačil zážitok, keď pred 30 rokmi revolučné gardy pálili knihy. Na uliciach horeli pyramídy západných kníh. V priebehu niekoľkých dní sa tony myšlienok sa zmenili na dym. Ale to, čo má v hlave, sa nedá spáliť. Za posledných pätnásť rokov Golshan vybudovala sedem knižníc na školách. Zháňa knihy doma aj v zahraničí, chráni ich za každú cenu. Občas knižnica prežije, inokedy ju zničia zmanipulovaní basídži alebo ustráchaní riaditelia škôl. Verí, že ak budú ľudia čítať aj niečo než len Korán, udrží sa alternatívny pohľad na svet a krajina nebude upadať. S Golshan sme sa skamarátili, keď som na tréningu premietol video, ktoré zobrazuje jedinú šoférku autobusu v Teheráne. Táto odvážna žena si vo svojom autobuse zaviedla vlastné pravidlá. Ženy nemusia sedieť vzadu ako v iných autobusoch. Môžu nastupovať aj prednými dverami. Golshan - ako jediná zo skupiny - povedala, že by to malo byť normálne. Ostatné  ženy v skupine sa tešili, ale ostali ticho. Jeden z mužov sa postavil a povedal, že nie je správne, aby sa ženám dovolilo šoférovať autobus. Žene neprislúcha ťažká robota. Čo ak bude treba v autobuse vymeniť koleso? Oponoval som, že rod nie je kvalifikácia. Keby som vymieňal koleso na autobuse  (čo neželám žiadnemu autobusu), tiež by som si zavolal pomoc. Šoférky autobusu existujú v mnohých krajinách. Ak im to vyhovuje, prečo nie? Len preto, že sa šoférky autobusov nespomínajú v Koráne? Golshan ma veľmi podporila. Pridali by sa aj ďalší, ak by sme boli v menšej skupine, kde sa poznajú. Fakt to pripomína atmosféru verejných diskusií počas hlbokého komunizmu. Len vtedy sa argumentovalo závermi zjazdov a nie Koránom.

Podľa zahraničných médií by sa mohlo zdať, že ľudia v Iráne sú väčšinou zmanipulovaní. Že sa stotožňujú s výlučne šiítskou interpretáciou sveta, že nenávidia Ameriku, Izrael a západ, že si zvykli na ponižujúci status žien, na väznenie a popravy oponentov, že uznávajú potrebu mať všadeprítomnú morálnu políciu. Že po tridsiatich rokoch akceptujú aj 12 - 14 ročné deti s vypranými mozgami, ktoré chodia po uliciach a obuškami vysvetľujú, čo sú princípy islamskej republiky. Irán je príkladom ako môže vyzerať porovnanie ideálov a prax teokracie. Čo môže byť dôsledkom neoddelenia cirkevnej a verejnej moci. Čo môže nastať, keď sa cirkevné autority začnú pliesť do politickej moci a regulovať štát. (Dúfam, že na Slovensku nikdy nedopustíme podobný scenár.)

Ale možno to tak nie je. Zvnútra môže byť obrázok iný. Irán je teokraciou, ale Iránci nie sú teokrati. Podľa výskumov sa piatkových návštev mešít zúčastňuje menej než 2 % Iráncov. Na univerzitách je viac žien než mužov. A mládež, napriek všetkej kontrole a napriek masovo rozšíreným trestom, tajne diskutuje. To sa mi zdá najdôležitejšie. Tam, kde sa diskutuje, tam kde sa pochybuje, tam kde je priestor aj pre alternatívne myšlienky. Tam je šanca pre deliberáciu a relativizmus. Tam je aj šanca pre vývoj.  Signály ukazujú, že mnohí Iránci sú kozmopoliti. Korán je pre mnohých len jedným z referenčných zdrojov. Napriek všetkému sa tam šíria aj myšlienky demokracie, slobody, potreby oddeľovať náboženskú a štátnu moc. Keď vidím ľudí ako Golshan, vždy má chytá pocit zahanbenia. Na čo sa tu sťažujme. Ľudia v mnohých krajinách žijú v oveľa ťažších podmienkach než my a len náš egocentrizmus nám bráni vidieť to.

Rozlúčková párty bol čudný guláš. Chvíľami zneli skupinovo prednášané básne Omara Chajjáma a iných perzských veršotepcov, do toho nekonečné prípitky, do toho tancovanie, do toho zhovadilý program miestnej tadžickej diskotéky. Mladé Iránčanky v skupine sa nevedeli nasýtiť tanca. Tancovali tak, že si cez hlavu pretiahli šatky. Ak by ich niekto odfotil, mohli by tvrdiť, že na tanečnom parkete neboli ony. Pri stole sedeli oddelene od mužov, ale po kvapkách popíjali „tadžický čaj“ – koňak, ktorý mali naliaty v čajových šálkach. Po chvíli bolo vidieť ako sa chichotajú, také niečo nezažili roky.

Na ceste späť do hotela jedna z nich spomalila a naznačuje mi, že mi chce niečo veľmi dôležité povedať. Počká až sa všetci stratia z dohľadu, aby nablízku neboli žiadni svedkovia, a potichu mi hovorí. „Dušan, vieš, chcela som len aby si vedel ...že...že...my o tom nemôžme hovoriť, ale ...ale ...my nemáme radi Ahmadinežáda...“ Pozriem sa na ňu a hovorím:“ ... hmm... viem. Neboj sa... nič netrvá večne... Ani Ahmadinežád...“

Poznámka:
Mená Iránskych účastníkov a účastníčok a meno “Miloslava” sú zmenené.





POZNÁMKY / vaše reakcie
Ad: Klebety z Dušanbeheránu
5.12.2009 19:08 | martin

vyborne skvele, podporujeme, len tak dalej, kedy uz konecne vyjde pokracovane knihy s tekvicou na nohe? Nevieme sa dockat a drzime palce v osobnom aj profesionalnom zivote.
Ad: Klebety z Dušanbeheránu
4.12.2009 00:35 | Peter Sabo

Prepacte, iba upresnim, posledny odstavec som samozrejme myslel v tom zmnysle, ze bolsevici si naozaj dlai zalezat aby Boha vyhnali z ludskych dusi - a do velkej miery sa im to podarilo. Alebo su vari ti, ktori tuto krajinu rozkradaju, veriaci?
Ad: Klebety z Dušanbeheránu
4.12.2009 00:18 | Peter Sabo

Dobrý večer, pán Ondrušek,

tiez som to vnimal ako veľmi fajn a zaujimave čítanie, až kým som sa nedotsal k stati, kde se nás nepriamo varovali pred hrozbou niečoho á la iránska teokracia.

Nuž, odhliadnuc od toho, že Irán a Stredná Európa majú kus inú kultúru, alebo že aj podľa niektorých kňazov (T. Halík) odluka cirkvi od štátu môže byť prospešná aj pre život vo viere v Boha, myslím si že nadlho je náš problém úplne ale úplne opačný.

Lebo štyri desaťročia mravnej, duchovnej a kultúrnej devastácie pod značkou vedeckého ateizmu a už druhé desaťročie neoboľševických recidív nám zasadili takú ranu, že sa z nej budú spamätávať celé generácie. Náš problém dnes nie je diktát Vatikánu (prosím, nie som katolík) ako sa nám to občas snažia mnohí nahovoriť. Náš problém je rozkvet ilúzií na spôsob Las Vegas - alebo je iba náhoda, že práve Slovensko je dnes rajom automobiliek, že práve Slovensko je v Európe obrazom ničenia toho najcennejšieho, čo ešte v krajine máme (od ornej pôdy až po naše národné parky) a zajtra má byť rajom európskeho hazardu?

Zdá sa, že boľševikmi vyprázdnený priestor v ľudských dušiach u nás obsadila plejáda úplne iných a skutočných "ópií ľudstva" (parafrázujem T. Halíka). Je tragické, že si na zvykáme a problém vidíme tam, kde nie je.

Týmto samozrejme neobhajujem zvrátený iránsky režim.
Prajem Vám všetko dobré.
Ad: Klebety z Dušanbeheránu
3.12.2009 14:16 | Jan Krajcik

vychutnal som si tie riadky Dusan, hoci sme sa naposledy videli pred cca 15 rokmi na skoleni, si to stale Ty! Ako keby som tam bol s vami :))
Ad: Klebety z Dušanbeheránu
2.12.2009 14:36 | jan

Fakt super, kvalité čítanie. Vďaka.
Ad: Klebety z Dušanbeheránu
1.12.2009 15:37 | Vladimír Ježovič

Vďaka za zaujímavé informáce o ľuďoch z oblastí mne menej znýmych! Dobré postrehy! Dočítam až doma. Pozdravujem!
Ad: Klebety z Dušanbeheránu
30.11.2009 10:49 | Petr Anderle

Milý Dušane, rád tě po letech pozdravuji. Jsme rád, že pracuješ tak, jak píšeš. Mnohé z Tvých slov mi připomínají , ybť vzdáleně i některé poměry u nás v Česku. Vše dobré Ti přeje Petr .
Ad: Klebety z Dušanbeheránu
28.11.2009 17:05 | tetley

vynikajuce, skvele. vdaka
Ad: Klebety z Dušanbeheránu
26.11.2009 00:16 | tomas

Veľmi dobrý článok.
Ad: Klebety z Dušanbeheránu
26.11.2009 00:16 | Tomas

Velmi dobrý článok. Veľa som sa dozvedel. Ďakujem
Ad: Klebety z Dušanbeheránu
25.11.2009 20:59 | marta

vynikajúce
Ad: Klebety z Dušanbeheránu
24.11.2009 22:38 | Noro Brázda

Skvelé čítanie. Ako vždy. Vďaka Dušan.

» Vaše reakcie (12)
» Verzia pre tlač
» Poslať e-mailom
» Pridať na Facebook
» Pridať na vybrali.sme


Čítajte tiež:
Klebety z Bernu
Klebety z Bishkeku
Klebety z Ammánu
Klebety z Jakarty II.
Klebety z Jakarty I.
Klebety z Káhiry
Klebety z Paríža
Klebety z Bruselu
Klebety z Afganistanu III.
Klebety z Afganistanu II.
Klebety z Afganistanu I.
Klebety zo Sariyer II.
Klebety zo Sariyer I.

Súvisiace témy
Ľudia, Ľudské práva, Náboženstvo, Občianska spoločnosť, Demokracia, Vzdelávanie

Regióny
Irán-Irán



[39709]




REKLAMA



CHANGENET.SK | občiansky denník, © 1996 - 2014, ChangeNet, ISSN 1336-2534
kontakt | reklama | info | služby | RSS