spájame ľudí, ktorí menia svet
Kultúra | PUBLICISTIKA
aktuálne  |  fórum  |  kalendár  |  adresár  |  inzeráty  |  poznámkový blok  |  fotoblokkampane!
November 2009
4.11.2009 | Fedor Gál, Peter Zajac, František Šebej, Peter Tatár, Tomáš Zálešák |

Dvadsať rokov od konca totalitného režimu v našej krajine, to je čas, v ktorom sú pripomínané udalosti stále v čerstvej pamäti, no predsa je to čas dostatočne dlhý na to, aby sme mohli posudzovať výsledky. Nie je to len možnosť, je to naliehavá potreba.


Naliehavá potreba je to o to viac, že v čase dezilúzie a krízy silnejú pokušenia opustiť nastúpenú cestu slobody. Šíri sa neúcta k inštitúciám, na ktorých stojí slobodná spoločnosť a ktorých existenciu demokratická ústava predpokladá; mnohým sa zdajú neefektívne, mnohým dokonca zbytočné pri riešení prítomných problémov.


Dvadsať rokov: zisky a straty

Aká je skutočná váha dôvodov na dnešnú dezilúziu a ako ďaleko v nej môžeme zájsť, kým nezabudneme na naše pôvodné nádeje a predsavzatia?

Porovnajme náš dnešný stav s podmienkami, v ktorých väčšina obyvateľov musela žiť pred rokom 1989. Mnohé sa, nepochybne, zmenilo a mnohé z toho sa zmenilo natrvalo. Naša krajina už nie je tou krajinou, v ktorej boli disidenti perzekvovaní, v ktorej nemohla existovať legálna opozícia, nezávislosť súdov, v ktorej boli voľby len fraškou zohranou za účelom potvrdenia vlády jednej strany. Naša ústava neobsahuje stranícky monopol. Každý môže slobodne vyznávať svoje náboženstvo alebo nevyznávať žiadne. Podľa zákona môžeme slobodne ekonomicky podnikať. Vo všeobecnosti sa rešpektujú zásady politického pluralizmu, nezávislosti súdov a trhovej ekonomiky. Základy demokratickej ústavy boli položené a dodnes sú v platnosti.

Ale nie všetko sa zmenilo nevyhnutne k lepšiemu. Za úspechom v určitých oblastiach sa neraz skrývajú straty v iných.

Slobodu neraz sprevádza osamelosť; ekonomické výkyvy môžu viesť k narušeniu vzťahov medzi ľuďmi, môžu viesť k subjektívnym pocitom vykorenenosti, úzkosti, straty identity. Tieto javy neslobodno brať na ľahkú váhu – a to tak pre ne samé, ako aj pre dôsledky, ktoré prinášajú. Mnohé problémy nezmizli so zavedením demokracie a nezmiznú ani so zvyšujúcou sa životnou úrovňou, ani s opakovanými slobodnými voľbami. Aj slobodná spoločnosť má svojich nepriateľov, ideologických extrémistov a fanatikov, kriminálne spodné prúdy a pokušenia, voči ktorým nikto z nás nie je dokonale imúnny.


Rezignácia a populizmus

Dnešná spoločenská a politická atmosféra je naozaj preniknutá pocitom odcudzenia, nedôvery, ba – čo je ešte znepokojivejšie – rastúcej nenávisti. Táto atmosféra ostro kontrastuje s družnou a optimistickou atmosférou na prelome rokov 1989-90. Zdá sa, že niektoré pretrvávajúce problémy sa žiadnej ponovembrovej politickej reprezentácii nepodarilo vyriešiť, alebo na to chýbala – a naďalej chýba – vôľa.

Nekultúra prejavujúca sa v politike je aj príznakom, že demokratické inštitúcie prestávajú fungovať, že zlyháva proces výberu politických elít, a signalizuje to aj neúctu k inštitúciám, bez ktorých sú pojmy ako „sloboda“, „demokracia“ alebo „ľudské práva“ len abstraktnými špekuláciami.

Populistické útoky sa stupňujú proti parlamentu aj proti celému systému výberu politickej reprezentácie – nie je to kritika fyzických osôb, ktoré obsadili politické a právne inštitúcie, ale spochybňovanie základného zmyslu demokratických inštitúcií a procedúr.

Problémy sa týkajú aj výkonných zložiek moci. Štátna administratíva kontroluje prostriedky, s ktorými nedokáže prehľadne ani zmysluplne nakladať. Posty v rezortoch sa už neobsadzujú so zreteľom na vecné problémy, ktoré  treba riešiť, napríklad v oblasti školstva, zdravotníctva, dopravy alebo vnútornej bezpečnosti; obsadzujú sa na to, aby boli zabezpečené partikulárne záujmy nečitateľných skupín nečitateľným prerozdeľovaním disponibilných zdrojov. Stranícka príslušnosť tu hrá len obmedzenú úlohu a ideologické proklamácie sú len účelovým divadlom.

Určite nie je náhoda ani to, že v tom istom čase zaznamenávame aj morálnu krízu nášho súdnictva a mocenské nabúravanie jeho nezávislosti. To znamená viac než len nahrávanie kriminalite. Znamená to podkopávanie základov právneho štátu, to jest aj našej elementárnej bezpečnosti, aj našich práv a slobôd, spolu s ich nevyhnutnýmu morálnym základom, ktorý sa stráca, len čo mizne istota občanov, že sa môžu spoľahnúť na platnosť a vymožiteľnosť zákona. Stráca sa občianska odvaha, ochota zastať sa slabších, schopnosť združovať sa a vyslovovať svoje potreby a požiadavky. Namiesto toho nastupuje cynizmus, ktorý môže veľmi ľahko vyústiť do volania po „silnej ruke“ a po odmietnutí ústavných princípov, ktorých platnosť sme až doteraz pokladali príliš často za samozrejmú.


Morálka, kultúra a vzdelanie

Rovnako nie je náhoda, že v tom istom období musíme konštatovať zrýchľujúci sa úpadok celej vzdelávacej sústavy – od jej základnej až po elitnú úroveň. Elitná úroveň sama vlastne prestáva či už prestala existovať. Tento úpadok sa v poslednom čase mení na viditeľnú akútnu krízu. Pripravuje sa tak nástup generácie, ktorá bude síce dobre vybavená mobilnými telefónmi a počítačovými technológiami, no po stránke kultúry a morálneho vybavenia na život bude zúfalo podvyživená. Bude to generácia technologicky vybavených barbarov.

Kultúrnu spustnutosť politických reprezentácií môžeme však sledovať už dnes, takpovediac v akcii. Korupcia prestala byť niečím, čo treba skrývať, naopak, v mnohých prípadoch sa prezentuje ako príklad „pragmatizmu“. Počúvame o tom, že politik vraj nesmie byť morálny viac, než je prospešné, pričom zväčša nie je jasné, na čí prospech sa tým myslí. Je treba konštatovať v súlade s pocitom nespočetných poctivých občanov – bez ohľadu na to, či ich sympatie patria k politickej „pravici“, „ľavici“ či „alternatívam“: v našej krajine prestáva existovať zodpovedná politická elita; chrapúnstvo sa stáva normou a odvolanie sa na poctivosť sa pokladá za znak slabosti, nepraktickej povahy, naivity alebo dokonca pokrytectva. Pôvodne nenápadné súvislosti medzi nekultúrnosťou a nemorálnosťou, medzi nedostatkom elementárnej slušnosti a nedostatkom zábran porušovať ústavu a zákony sa tu stávajú čoraz zjavnejšími. Nastupujúca generácia má takýto pochybný vzor u tých istých osôb, ktoré čoskoro začnú pokrytecky bedákať nad „skazenosťou mládeže“ a klásť tú skazenosť za vinu „trhu“, demokracii a údajne príliš širokej slobode.


Sloboda, ekonomika a kríza

Oblasť ekonomických reforiem sa niekedy pokladá, v porovnaní so zmenou právnej kultúry alebo zmýšľania ľudí, za najľahšiu a najúspešnejšiu časť uskutočňovaných zmien. Aj tu je však dôvod na znepokojenie. Niektorí kritici súčasného stavu tvrdia, že „zlyháva trh“, iní tvrdia, že štát príliš zasahuje do spontánneho trhového procesu. Názory sa v tomto bode rôznia,  niekedy sa zdá, akoby celý problém spočíval v rozhodovaní medzi „väčšími“ či „menšími“ štátnymi intervenciami do trhovej ekonomiky. Je tu však ešte ďalšia skutočnosť, o ktorej sa už hovorí menej. Sotva by niekto vážne poprel, že štát je inštitúciou, ktorá má garantovať ekonomickým slobodám a podnikateľským aktivitám bezpečné právne prostredie. To sa však v dostatočnej miere nedeje. Dnešné podnikateľské prostredie trpí na nepoctivé podmienky, ustavične nanovo sa vynárajúcu a zo všetkých strán presakujúcu korupciu, ktorá vnucuje každému novému podnikateľskému subjektu svoje vlastné zvrátené pravidlá hry. Trpí na surové vzťahy, často vylučujúce z podnikateľskej činnosti osoby, ktorým chýba dostatočná bezohľadnosť na to, aby na takéto ihrisko dokázali čo i len vstúpiť, nieto ešte na ňom úspešne hrať. Takéto deformované prostredie nie je „nevyhnutnou daňou“ za slobodu. Ide o následky chybnej politiky, zbabelého nedostatku vôle a prispôsobovania sa zodpovedných činiteľov klientelistickým vzorcom správania, ktoré u nás, žiaľ, majú nezanedbateľnú tradíciu. Svojím dielom prispela aj zvrátená ideológia, ktorá svojráznym spôsobom opakuje niekdajšiu komunistickú dogmu o tom, že politika, kultúra aj morálka sú len nadstavbou ekonomiky a projekciou finančných vzťahov. K nej sa pridružuje ďalšia falošná dogma: že rast bohatstva je jediným cieľom demokracie, o ktorom hodno vôbec hovoriť; akoby tento rast sám osebe riešil odveké zlé sklony ľudskej povahy. Čiastočne aj dôsledkom tohto falošného pohľadu je pretrvávajúca korupcia a rozširovanie nečitateľnej „šedej zóny“ medzi súkromným a štátnym sektorom. Ďalším dôsledkom v spoločnosti je šíriaci sa cynizmus a bezohľadný postoj voči starým, slabým alebo bezvládnym ľuďom, voči ekonomicky neúspešným či jednoducho „neproduktívnym“. Fakticky to znamená: voči odchádzajúcej (starým) aj voči nastupujúcej (deťom) generácii, ktorých príslušníci z pochopiteľných dôvodov nemajú plnú možnosť sa k veci vyjadriť.

Podmienky života pre budúce generácie sa ničia v mene krátkodobých záujmov osôb pochybného charakteru, ktorých privilegované postavenie celkom zjavne nie je odmenou za ich cnosti. Namiesto triedy bohatých a úspešných, ktorí si uvedomujú svoje miesto v tkanive spoločenských vzťahov a aj z toho vyplývajúce záväzky a zodpovednosti, nám vyrástla trieda infantilných, primitívnych a nezodpovedných zbohatlíkov. Spôsob, akým tieto kruhy samy seba prezentujú prostredníctvom masmédií a reklamného priemyslu vyvoláva u iných ľudí falošné očakávania, závisť, nenávisť voči princípom trhovej ekonomiky. To ohrozuje našu slobodu aj v iných oblastiach.

Súčasná globálna finančná a ekonomická kríza riešenie spomenutých problémov nijako neuľahčuje. Jej celkové dopady dnes ešte nevieme vyhodnotiť. Je možné, že najhorším ekonomickým následkom sa podarí – aspoň v našej časti sveta – nakoniec vyhnúť. Sú tu však aj možné politické dopady krízy. A sú tu globálne súvislosti. Nedá sa pochybovať o tom, že kríza uvedie do pohybu významné zmeny celosvetového dosahu. Hospodárska kríza nemusí viesť vždy a všade k likvidácii demokracie a nástupu totalitných režimov. Ale, ako svedčí aj história veľkej hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch 20. storočia, tam, kde sa očakávania, spojené s nadobudnutou slobodou a demokraciou, príliš úzko spájajú s očakávaniami rastu materiálnej úrovne, hrozí, že sklamané ekonomické očakávania sa premietnu do zúfalstva nad demokratickým ústavným poriadkom. Je tu reálna hrozba, že také sklamanie môže viesť k oživeniu a vzostupu hnutí s totalitnými sklonmi.


Občianska spoločnosť

Popri inštitúciach právneho štátu, slobodnej ekonomiky, slobodných volieb a nezávislých súdov musí v slobodnej spoločnosti existovať aj jemné a zložité tkanivo spontánne vznikajúcich iniciatív a združení. Tie sa bežne označujú ako „občianska spoločnosť“. Jedna z chýb, ktorej sa dopustili takmer všetky ponovembrové politické reprezentácie, vyplývala z predstavy, že spoločnosť sa skladá len z „čistých“, izolovaných jednotlivcov a štátnej mašinérie. Z úvahy akosi vypadli všetky zložité sprostredkujúce štruktúry, ktoré stoja medzi jednotlivcom a štátom, prípadne jednotlivcom a veľkými firmami. Len v rámci bohato rozvetvených vzťahov takto chápanej spoločnosti možno očakávať, že „neviditeľná ruka“ trhu bude pôsobiť blahodarne, že komunikácia medzi občanom a štátom bude fungovať, že štát sa bude môcť zriecť pôsobenia v oblastiach, kde to dokážu efektívnejšie robiť svojpomocné občianske iniciatívy, a že ten istý štát bude naopak môcť sústrediť svoje kapacity do oblastí, kde je nenahraditeľný; inými slovami, že štát bude zároveň obmedzený a zároveň efektívny, že bude môcť s autoritou a rozhodnosťou plniť svoje funkcie vo verejnej sfére a umožniť tak ľuďom napĺňať svoje predstavy o šťastí vo sfére súkromnej. Tento moment zostal nedocenený rovnako na politickej pravici aj ľavici. Občianska spoločnosť u nás chradne alebo sa štiepi na bezmocné a izolované skupinky osôb strácajúcich motiváciu a neraz podlieha existenčným problémom či nátlaku záujmových skupín. Aj v prípade, že angažovaní ľudia prekonajú tieto ťažkosti, márne hľadajú spôsob, akým konkurovať kultúre profesionálnych projektových manažérov v profesionálnych aparátoch nadnárodných mimovládnych organizácií, ktorých činnosť nemôže nahradiť aktivity dobrovoľníkov v mestách, dedinách, regiónoch a na uliciach. Devastácia občianskej spoločnosti je ďalším významným faktorom, ktorý ohrozuje našu slobodu dvadsať rokov po tom, čo rodiace sa občianske povedomie odmietlo totalitné zriadenie. Občan – jednotlivec sa cíti osamelý, bezmocný a dezorientovaný. Jeho každodenné rozhodovanie je pod neustálym tlakom úzkosti a strachu z budúcnosti. Viazne komunikácia medzi rôznymi skupinami a spoločenskými vrstvami a falošnou odpoveďou na ten problém sa veľmi ľahko stáva nenávisť prejavujúca sa v politickom extrémizme a populizme. Dôsledok toho je v neposlednom rade aj stúpajúce napätie medzi regiónmi, národnosťami a etnickými skupinami.


Vzťah k zahraničiu

Realizácia dvoch hlavných strategických cieľov našej zahraničnej politiky – integrácie Slovenska do EÚ a NATO – prebehla úspešne. Možno teraz konštatovať, že to pomohlo stabilite našich inštitúcií. Vstup Slovenskej republiky do oboch zoskupení bol potvrdením našej príslušnosti k spoločenstvu vyznávajúcemu princípy, ku ktorým sme sa prihlásili aj my – už v novembri 1989 a opakovane v nasledujúcich rokoch, čo nám pomohlo prekonať niektoré krízové príznaky nového zriadenia. Tým sa však nekončia dejiny ani každodenná politika. A to, či náš demokratický ústavný poriadok dokáže úspešne zvládnuť nové skúšky, zachovať si svoju kritickú otvorenosť a ďalej sa rozvíjať – to záleží opäť v prvom rade na nás, na našej odvahe a vytrvalosti, na našej rozumnej rozvahe. Ak podľahneme pokušeniu úniku k diktátorským praktikám, nič si nenahovárajme: nepomôže nám žiadna medzinárodná organizácia, nóty ani kvóty, ani ďalšie finančné investície. Európska únia je sama štruktúrou, ktorej vývoj nie je zavŕšený, a jej budúca aj súčasná podoba sú nevyhnutne predmetom sporov. Niet pochýb o tom, že spoločné európske prostredie vykazuje mnoho nedoriešených problémov. Ale akákoľvek skepsa voči súčasnému stavu bledne v porovnaní s možnosťou, že by súčasná kríza, ktorá sa zďaleka netýka len našej krajiny, mohla eskalovať do opätovného rozdelenia Európy, hoci aj podľa odlišného kľúča než platil v čase „železnej opony“. Všetky doterajšie spory by sa mohli začať javiť ako malicherné v porovnaní s problémami, ktoré by mohli vyvrieť na povrch, ak by sa Európska únia ocitla v stave radikálnej destabilizácie. Jednou z úloh zodpovednej politiky v Európe a u nás vo veci zvládania dopadov krízy je preto zabrániť rozpadu Európskej únie. Ak by došlo k nejakej verzii takého scenára, mohlo by to znamenať okrem iného aj krach postkomunistickej transformácie rozsiahlych oblastí strednej a východnej Európy so všetkými hrôzu vzbudzujúcimi následkami, ktoré sa dajú domyslieť.

Dnešná mladá a stredná generácia akiste nevyrástli a nežijú v dokonalom svete. Môžu sa však tešiť z lepšej materiálnej úrovne života než ich rodičia. Málokedy si uvedomujeme, že celkovými podmienkami nášho života patríme štatisticky k lepšie situovanej menšine na zemeguli. Mladá ani stredná generácia na tomto území nezažili vojnu. To je často opomínaná a podceňovaná okolnosť. Žiaľ, podceňované sú aj podmienky, za akých možno riešiť konflikty bez krviprelievania. Opäť počúvame starú vtieravú pesničku o tom, že Európa bude bezpečná vtedy, ak nebude odporovať darebákom, ba dokonca odmietne vôbec pripustiť, že existujú. U nás na Slovensku máme navyše zvláštny zlozvyk: pokladáme sa za jediných nevinných v dejinách a prepadávame pomýlenej hrdosti na to, že sme pri všetkých historických katastrofách dokázali uniknúť bolestivým zodpovedným voľbám, dokázali sme jesť a piť, ženiť sa a vydávať, kým iní bojovali a umierali. Okrem toho, že to nie je pravda, plodí tento postoj aj nekoncepčnú zahraničnú politiku, ktorá sa dosť úspešne maskuje ako „pragmatizmus“. Prejavuje sa pri nadväzovaní kontaktov s predstaviteľmi tyranských režimov a dokonca režimov podozrivých zo zločinov proti ľudskosti, najčastejšie v mene „ekonomických záujmov“. Máme aj dôvod obávať sa, že nadviazané styky sa nekončia pri „čisto pragmatických“ podpisoch obchodných zmlúv. Čoraz ochotnejšie načúvame hlasom, ktoré nás vyzývajú, aby sme sa zbavili údajne zbytočnej príťaže, ktorú pre zahraničnú politiku predstavuje idea šírenia slobody, demokracie a ľudských práv – aj preto, aby sme vraj nedemokratické mocnosti zbytočne nedráždili. K slovu sa dostáva opätovne populisticky výnosná nenávisť voči USA, voči spojenectvu v NATO a tiež propagácia rôznych „perspektívnych modelov“ – diktátorských, polototalitných či populistických systémov, ktoré majú vystriedať vzor údajne „nevyhnutne upadajúcej“ moci USA a Západu. Nechýba obdiv k autoritárskym režimom východnej Ázie, populistom latinskej Ameriky, Castrovmu režimu na Kube, opovržlivo prezieravý postoj k disidentom v Číne ani sentimentálny obdiv k politike dnešného Kremľa. Nie je ťažké objaviť v ich pozadí nenávisť voči demokratickému zriadeniu a ústavne garantovaným slobodám.

Táto nenávisť za dvadsať rokov nepoľavila; ani po tom, čo mnohí z príslušníkov „starých štruktúr“ zbohatli v podnikaní v podmienkach uvoľnenej trhovej ekonomiky a nová demokracia poskytla základné práva a zákonnú ochranu aj pre nich a pre ich aktivity. Krátko po novembri 1989 boli ponížení a mali strach aj preto, lebo sa domnievali, že nové zriadenie s nimi bude účtovať rovnako bezohľadne, ako oni účtovali so svojimi oponentmi. Veľmi skoro sa spamätali, ale ani po dvadsiatich rokoch na poníženie a strach nezabudli. Toto nepriateľstvo prebrali aj ich o generáciu mladší odchovanci a nasledovníci. Neslobodno ich podceňovať. Netreba však mať voči nim komplex menejcennosti ani bezmocnosti. Nezaslúžia si obdiv ani nasledovanie. Slobodná a slušná spoločnosť, koniec koncov, nemá také vratké základy, ako nám nahovárajú jej cynickí kritici a rôzni zvestovatelia nevyhnutného úpadku svetových demokracií. V nedávnej histórii Európy sa viackrát ukázalo, že demokratické zriadenia sú schopné zapustiť korene aj tam, kde sa zdali  nenávratne zadusené brutalitou totalitných režimov. A to je významná správa, ktorú obrancovia a profitéri totalitných režimov nikdy nemohli zniesť; a keď ju už nemohli umlčať, aspoň sa ju pokúšali zdiskreditovať a zosmiešniť.


Nájsť stratený zmysel

Je čas zaujať voči podobným trendom a ich nositeľom jasný postoj. Svoj diel a bremeno tu však máme všetci ako občania a ako osoby uvedomujúce si svoju morálnu zodpovednosť. Na rozdiel od doby pred rokom 1989 nám dnes nemôže poslúžiť ako výhovorka hrozba perzekúcií. A pokiaľ ide o riziká, ktoré život v slobodnej spoločnosti nevyhnutne obsahuje, ak ich odmietneme v mene chvíľkového pocitu pohodlnosti, čoskoro môže nastať situácia, keď namiesto bremien slobody budeme musieť opäť niesť bremeno neslobody a odovzdať ho potomkom – na výsmech tým, ktorí nám slobodu vybojovali za cenu osobných obetí. Je veľmi dôležité uvedomiť si dnes, v čase napätia a príznakov krízy, akým nebezpečným nepriateľom našej slobody je malomyseľnosť. Je na čase spomenúť si na princípy, ku ktorým sme sa prihlásili pred dvadsiatimi rokmi, a ktorých základy – na to nezabúdajme – sa v našej krajine napriek všetkým ťažkostiam podarilo postaviť a ochrániť pred snahami o návrat starých poriadkov. Máme na čom stavať a vieme, kam sa máme uberať. To, že naša sloboda a jej základy sú krehké a ohrozené, je dôvod na ostražitosť, v žiadnom prípade však nie na zúfalstvo. Neexistuje krajina a neexistovala doba, kde by sloboda nepotrebovala každodennú nákladnú a prácnu opateru a v kritických okamihoch aj srdnatú odvahu brániť jej základy. Nemôže existovať žiadna „vyspelá demokracia“, v ktorej by boli všetky otázky vyriešené, a v ktorej by neboli žiadne dôvody na nespokojnosť a kritiku.

Čo však dnes môže urobiť bežný občan na to, aby pomáhal predísť historickému osudu tých demokracií, ktoré skĺzli, niekedy náhle, no niekedy postupne a nebadateľne, na cestu tyranie?

Netreba vždy nevyhnutne zaujímať stranícky angažovaný postoj. Pre mnohých občanov to ani nie je dostupná či najlepšia možnosť. Spôsoby sú rôzne. V prvom rade si však musíme uvedomiť, že naše dnešné ústavne garantované práva nie sú malé a že ešte stále je možná občianska kontrola moci. Nič z toho sa, samozrejme, nedá robiť bez nevyhnutnej dávky občianskej odvahy a ochoty investovať energiu tam, kde to nemôže ihneď priniesť viditeľné a citeľné pôžitky a výhody. Nič z toho sa nerealizuje bez ochoty začať sa správať slušne a zodpovedne tam, kde sa práve nachádzame – doma, na ulici či v zamestnaní. Nič z toho sa nerealizuje, pokiaľ neodmietneme podvoliť sa, hoci aj jemnému a nenápadne uplatňovanému tlaku drobnej korupcie, každodennej bezohľadnosti a nevšímavosti, tupej rezignácie na veci verejné. Uplynulých dvadsať rokov však prinieslo aj potvrdenie toho, že žiadne darebáctvo nevedie k trvalému úspechu a pravda sa nakoniec presadí, často na nemilé prekvapenie darebákov. Je na každom z nás, na ktorej strane chceme stáť, až táto chvíľa nastane.

Pevná a pokojná viera v princípy slobodného a demokratického zriadenia je dôvodom na to, čo dnes vyhlasujeme a čím sa dnes hlásime k veľkému dejinnému zlomu roku 1989. Ten zlom pokladáme za skutočné, spontánne vystúpenie ľudu a rozhodne odmietame sprisahanecké teórie, ktoré ho zomiešňujú, spochybňujú a špinia monštruóznymi obvineniami jej účastníkov. Táto skutočná revolúcia je zároveň výzvou, ktorá trvá. „Slušná spoločnosť“ nie je výmysel idealistov ani radikálov, hoci predstavuje cieľ, ku ktorému sa môžeme iba neustále približovať. Aj tu platí, že cesta naspäť je nemožná. Žiadna prednovembrová rajská idyla v skutočnosti nikdy neexistovala, to iba nostalgická obrazotvornosť spôsobuje, že sa niektorým z nás tá šedivá a bezútešná komunistická éra môže javiť vo veselých farbách v porovnaní s prítomnými, bezprostredne pociťovanými problémami. V našich silách ani v našej kompetencii nie je privodzovať „svetlé zajtrajšky“, v ktorých následkom správnej mocenskej reorganizácie zmiznú všetky problémy a všetká ľudská zloba. Máme však pred sebou možnosť zmysluplnej budúcnosti v slobodnom svete, kde smieme nahlas hovoriť aj o svojich nádejách aj obavách. V slobodnom svete, kde smieme využiť dostupné možnosti na to, aby sme svoje nádeje napĺňali, aj na to, aby sme pomáhali tým, ktorých sny sa ocitli rozbité pod kolesami bezohľadnej politiky, ekonomických výkyvov alebo tragických životných zvratov.

Cesta slobody teda nie je cestou bez prekážok ani bez omylov, je to však cesta, ktorá má zmysel. Ten zmysel, ktorý sme si vydobyli v roku 1989, musíme znovu nájsť a znovu uskutočniť.





POZNÁMKY / vaše reakcie
Ad: November 2009
30.11.2009 23:23 | gibarian

Dobrá príspevok "viktor". Ale "nacionalizmus" aj keď kedysi "latentný" tu bol vždy. Analytici zo SAV a iných ústavov sú iba podobní babke Papánkovej z Pezinka /historická osobnosť/. Ozaj nikdy nevyšli zo svojich kancelárií. Ale ten preklínaný, vami nacionalizmus /i keď ho vyznávalo okolo 10% obyvateľstva/ urobil to čo urobil. Nedal sa ignorovať a ostal aj po masívnej masáži bývalého režimu o internacionalizme. VPN už bola iba chudobný príbuzný. Aj to značí o skutočnosti akýže "intelektuáli" sa to zišli vo VPN. Fiďo Gál buď výstrahou. Nacionalizmom a tých par % Slovákov dokázalo, že sme národ. Takže nie nesvojprávna masa v ideológii marx-leninizmu alebo New Age. Doteraz to to lídri VPN nepredýchali. Lúzeri ich dostali, ich "géniov":-). Preto tieto "oslavy Víťazného Novembra". Trend pokračuje. Nič na tom nezmenia vaše, moje názory alebo kauzy ožrana Slotu.
Ad: November 2009
23.11.2009 17:32 | julianBosakSt

...link bude fungovat, ked odstranite medzeru medzi druhym a tretim dvojitym w - pozri nizsie:
%252Fww w.youtube.com%
...ma to byt takto:
%252Fwww.youtube.com%
...dobabral to editor changenetu...":O)
Ad: November 2009
23.11.2009 17:22 | julianBosakSt

...16.11. som bol v Tabacke - toto som videl a pocul - posudte sami:
http://www.facebook.com/l.php?u=http%253A%252F%252Fww w.youtube.com%252Fview_play_list%253Fp%253D13D35D070330C45D& h=a148f2a069956c54836c31e479ed1651&ref=share
Ad: November 2009 - Peter Sabo
22.11.2009 22:23 | Viktor

"Obvinovat po 20 rokoch lidrov revolucie (kto z nich mal skusenosti s "technologiou moci" ?) z toho, ze koho vsetko vyniesli hore povazujem za zjednodusovanie, a za dezinterpretáciu faktov."
Ziadna dezinterpretaci. Konkretne za vynesenie Meciara nesie VPN obrovsku zopdovednost. A nebolo to o rychlej dobe ano o nedostatku informacii, ale o nedostatku sudnosti. Dodnes si pamatam moment, ked mi na moju kritiku jeho presadzovania na navyssie posty Fedor Gal s uplne pokojnym usmevom povedal: "Nikoho lepsieho nemame".
Tiez nechapem, ako je mozne, ze prognostici a sociologovia etc. absolitne neodhadli mieru nacionalizmu v tejto krajine - ako keby v zivote nevytiahli paty zo svojich kancelarii ci zo svojho uzko ohraniceneho intelektualneho sveta. Ako keby bolo podich uroven si priznat, co sa medzi "ludom" deje a zaoberat sa tym. Kopec veci bolo prudko podcenenych a znedbanych a vychadzali z neschponosti pochopit slovensku realitu taku aka je a nie taku aku by ju oni chceli vidiet a asi aj videli.
Takze...naozaj je uzitocnejsie sa zamysliet a kriticky hodnotit ako nekriticky oslavovat
Ad: November 2009
22.11.2009 19:51 | gibarian

Pán Boskuliak, pochybujem, že debata s Fiďom Gálom stála za niečo. Táto VPN "avantgarda" iba kopíruje totalitný reálsocializmus. Fiďo je prosto neschopný úbožiak, ktorého nad vodou drží židovská obec. Mylne sa domnievala, že bude nový Bronštejn a osloví a zmanipuluje masy. Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Osobne si myslím, že Fiďo je vykorenený nešťastník. Ani v Izraeli by ho nechceli. Prosto "revolucionári" z 1989 sú dnes generáli bez vojska. A ešte k tomu nenávidení, lebo sľubovali niečo, čo nikdy nesplnili. Preto oslavy 20.výročia dopadli ako dopadli. Ľud sa žvástov a ideí nenaje. Plné bruchá a "panem te circenses". Neodsudzujem obyčajných ľudí, tak to funguje stáročia. Ak hlupáci z bývalého VPN chceli nakrmiť
ľud ídeami, potom ich mám za kolosálnych hlupákov.
Ad: November 2009
20.11.2009 20:19 | tetley

sorry, ale skoda reci
Ad: Peter Sabo
18.11.2009 22:52 | bosakJulianSt

"A este, diskusia ma zmysel, ked v nej ide o hladanie pravdy, a nie iba o propagandu. "
...pan Sabo, za 36 rokov zivota v socializme som nezazil tolko ideologickej propagandy, ako vcera...(...a dnes to pokracuje)...":O(
"Takáto kritika však neznamená spochybňovanie demokratických inštitúcií, za ktoré vďačíme Novembru 1989, vrátane možnosti prejaviť slobodnú vôľu - aj dnes pri voľbách do VÚC"
...volby do vúc - perfektny priklad toho, aka fraska a iluzia je cela ta "sloboda a demokracia" nastolena pred 20 rokmi - ci idem, alebo nejdem slobodne volit, mozem len slobodne nic neovplyvnit - v Ke bolo volit cca 22% obcanov, z toho cca 63% zvolilo trebulu - to znamena, ze vladnut ksk bude clovek, ktory dostal mandat od cca 12% vsetkych volicov a ktory daroval Namestie osloboditelov neslusnej firme hbReavis - pritom cca80% ludi povedalo, ze medzi kandidatmi nie su ludia, ktorym doveruju - napriek tomu bude vladnut clovek ktoremu dalo mandat cca 12% vsetkych volicov - tak toto ja nepovazujem za demokraticke a o taku slobodu nestojim - mam svoje sebavedomie, ak mi rozumiete - toto nie je ani nenavist, ani ideologia z mojej strany, ale prave vyslovenie nazoru ineho, ako je Vas a je to mozno to hladanie pravdy o ktorom hovorite...
...mimochodom, v pondelok 16.11. so bol v Tabacke na tzv besede s panom Galom...skoda, te ste tam neboli...
Ad: November 2009
15.11.2009 14:08 | gibarian

Škoda rečí na túto svoloč z 1989 a 17.novembra. Blb Fiďo Gál kvákal o Hranolovi, čo by z neho bolo, keby nebolo tohto operetného prevratu z novembra. Samozrejme, že bez USA a ZSSR by sa nepohol ani lístok na vŕbe. Ale naša "intelektuálna" svoloč využila šancu, čiastočne chystaná CIA a Mossad-om a išla ku válovom. Nuž keby nebolo novembra Gál by bol iba darmožráčom na SAV, platený z daní pracujúcich ČSSR. A nie len on, aj taký Langoš, Mikloško, Hríb, a ďalší a ďalší "disidenti". Po ťažkej "vedátorskej" práci chodili mudrovať pri pive do Perličky. Pamäť ľudí nie je krátka, svoj 17.november si môžete strčiť ... viete kam. Ale navrhujem vám inováciu. 17.novembra môžete robiť aj s lampiónovým sprievodom, tak ako pri výročí VOSR, ku ktorej máte napodiv blízko ako súkmeňovci. Nakoniec naším "revolucionárom" musí v hrobe tlieskať stalinista Špitzer a môže sa pridať aj ideológ KSS Kusý. Nakoniec by nebolo zlé keby Zuza Szatmáry opäť bola komunistkou ako jej otec. Ono toto "politické presvedčenie" zasa bude v kurze! Bacha :-) :-) :-)
Ad: Eduard Chmelár
15.11.2009 11:40 | Peter Sabo

Pardon, prepáčte, posledný prispoevok je môj, nie E. Chmelárov, mal byť adresovaný naňho, zámena nebola úmyselná, ale z nepozornosti.
Ad: November 2009
15.11.2009 11:38 | Eduard Chmelár

Edo,

Hrubo prekrucas moje postoje. Ak pre mna pripomenutie si vyznamu zmeny rezimu po 20 rokoch aj ludi, ktori tieto zmeny startovali ma zmysel, to este neznamena, ze musi ist o pompeznost stylu VOSR alebo, ze to musi vylucovat kriticky pohlad. Nepatrim k tym, ktori sa vyvoju prizerali bez nazoru.

Nastastie ja svoje vnimanie demokracie nemusim dokazovat revolucnymi clankami o tom, ako je dnes vsetko iba zle ci ake su USA zvrhle, ci ake to bolo zle uz od zaciatku. Kto sa zucastnil "Neznej" tak vie, aka to bola rychla doba a ze vzdy nebolo jednoduche rozlisit "kto je kto". Popri ludoch, ktori to so zmenami mysleli poctivo sa zacali rychlo driapat hore aj hufy karieristov. Obvinovat po 20 rokoch lidrov revolucie (kto z nich mal skusenosti s "technologiou moci" ?) z toho, ze koho vsetko vyniesli hore povazujem za zjednodusovanie, a za dezinterpretáciu faktov.

Podla Tvojej optiky, ked si "ctim November 1989" a povazujem za spravne si ho dostojne pripomenut
tak potom drukujem aj vsetkemu zlemu v ponovembrovom vyvoji, bez ohladu na to, ake boli moje skutocne postoje v danom obdobi, prepac, toto je hladanie pravdy?

Na rozne aspekty transformacie aj vyvoja som mal neraz kriticke nazory, vratane obdobia posobenia v parlamente po prvych slobodnych volbach, To vsak neznamena, ze nemozem ocenit, ze dnes zijeme v demokracii. Akokolvek deformovanej a neraz zapasiacej o prezitie, ale neporovnatelnej s tym, co pred 2O rokmi odislo a v com sme boli nuteni zit. Kto nevidi tento zasadny rozdiel, je mi ho luto.

A este, diskusia ma zmysel, ked v nej ide o hladanie pravdy, a nie iba o propagandu. Plati, ze proti gustu ziaden disputat, akurat, ze o styl bulvaru ja isto nestojim.






Ad: November 2009
14.11.2009 22:02 | E. Chmelár

Ja si zasa myslím, že 20 rokov po Nežnej má táto krajina na viac, ako na obmedzenie sa na pompézne oslavy v štýle VOSR a na ostrakizovanie kritických názorov primitívnym odpalom, že ich nositeľom musí byť asi ľúto za minulým režimom. Nestrácaj úroveň, prosím Ťa. Alebo je pre Teba ťažké pochopiť, že diskusia o tom, kam sme sa dostali za dve desaťročia od revolúcie a kam nás dostali (aj) jej protagonisti, je legitímnou súčasťou demokratického diskurzu, nie je nostalgiou za minulým režimom, ale starosťou o ten súčasný? Ak vieš uvažovať len v binárnej sústave typu dobrý - zlý, mám silné pochybnosti o Tvojom demokratickom založení. Lebo nie každý, kto sa zúčastnil na odstránení diktatúry, sa môže automaticky nazývať demokratom. Pre mňa sú revolučné ideály posvätné a ak o tom pochybuješ, s niekým si ma mýliš a je pod moju úroveň Ťa o tom presviedčať. Ale práve preto, že sú posvätné, vyznávam vieru v ne (v hodnoty demokracie, tolerancie a nenásilia), nie v konkrétnych ľudí. Ja v hodnotu nenásilia úprimne verím, preto neverím ľuďom, ktorí ju už toľkokrát spochybnili (napríklad obhajovaním každej americkej agresie); verím v hodnotu demokracie, preto neverím ľuďom, ktorí účelovo spochybňujú ľudové hlasovanie a formy participatívnej demokracie; verím v hodnotu tolerancie, preto neverím ľuďom, ktorí nevedia tolerovať názory revolucionárov z najbližšieho okruhu. Kto tu vlastne používa metódu štvavých rečí? Ja som nezabudol, o čom bola revolúcia, Peter. A nezabudol som ani na to, že títo ľudia sa hlásia k všetkým svojim úspechom a zbabelo odmietajú niesť zodpovednosť za všetky svoje zlyhania. Neboli to náhodou oni, ktorí vytiahli Mečiara, vyrobili ho, navrhli ho na post premiéra, hoci už vtedy vykazoval známky poruchy správania? Neboli to oni, ktorí obhajovali šokovú terapiu, o ktorej sa jej hlavný architekt, bývalý hlavný ekonóm Svetovej banky Joseph Stiglitz už dávno vyjadril, že zlyhala, bola chybná a spôsobila strednej a východnej Európe priveľa zbytočných problémov? Neboli to oni, ktorí podcenili emancipačné potreby Slovenska a prenechali ich realizáciu vulgárnej interpretácii v podobe tandemu HZDS-SNS? Kde sme mohli byť dnes bez týchto chýb? Opakujem, považujem za zbabelé, keď sa zopár ľudí tvári, že tu vládli a rozhodovali len Mečiar, Dzurinda a Fico a skupinka čistých revolucionárov, ktorí mali niekoľko mesiacov obrovskú, takmer neobmedzenú moc, asi spadla odkiaľsi z neba.
Máš chuť oslavovať a tlieskať? Nech sa Ti páči! Ja oslavujem tiež, spomeniem si na obete režimu, na statočných ľudí, ktorí mu osamelo a dlhodobo vzdorovali na okraji spoločnosti, vedení iba vlastnými záväzkami k mravným princípom. Ale zdôrazňujem, netúžil som po slobode preto, aby som bol viazaný uctievaním novej Pravdy, z ktorej jej nositelia pre istotu vymazali nepohodlných ľudí. Ak sa ešte aj po tomto pýtaš, že aká diskusia, načo diskusia (čo mi až príliš pripomína ministra Maďariča zahriakujúceho kritikov "otca národa", že Hlinka potrebuje úctu a nie diskusiu), potom si toho z odkazu Novembra príliš nepochopil, aj keď budeš stáť medzi nadšene skandujúcimi fanúšikmi Fedora Gála a Petra Zajaca v prvom rade.
Ad: E. Chmelár
14.11.2009 20:40 | Peter Sabo

Edo,

je mi luto, ak moje ohradenie sa voci nenavisti voci ludom, ktori vyrazne prispeli k tomu, ze aj Ty dnes mozes napisat svoj nazor povazujes iba za pochlebovanie. A neviem, kde si zobral napad, ze by mi stacilo vzyvanie novej moci, to ma byt novinarsky bonmot alebo co? Mozes dokumentovat kedy, kde a koho? Pretoze to je mi cudzie. A precitaj si najprv, co tu pisem.

Co sa tyka filmu o Neznej som si ho zatial pozriet nestihol, isto to urobim. Ak z neho vypadol Ján Budaj alebo nazor Eugena Gindla, tak to aj ja povazujem za zle. Rovnako vsak povazujem za zle utoky voci komukolvek, ktore nenesu argumenty (o akej diskusii mi tu prosim Ta v suvislosti s Novembrom 1989 hovoris?) ale ktore su akurat tak plne stvavych reci.

Ako som napisal, sam som velmi sklamany, ake torzo dnes ostalo z idealov Novembra a netajim sa tym. Ale sucasne ako niekto, komu este sluzi pamat viem aj to, o com bol predosly rezim a rozhodne nepatrim medzi tych, ktorym by bolo luto "za jeho socialnymi istotami". Naopak, 20 rokov ako padol je pre mna dovodom si pripomenut vyznam Novembra 1989 a odmietnut utoky voci tym, ktori ho štartovali.

Iba tolko.
Ad: November 2009
14.11.2009 19:59 | E. Chmelár

Peter, predovšetkým je hrozné počuť takéto otvorené pochlebovanie a pestovanie kultu osobností. Lídri si zaslúžia našu vďaku a nie zatracovanie... no, vďaku určite, ale my si zasa zaslúžime otvorenú diskusiu, lebo neviem ako Ty, ale ja som netúžil po slobode preto, aby som vzýval novú moc. Odhliadnuc od zopár anonymov tu predsa nikto nespochybňuje Nežnú revolúciu. Spochybňuje sa morálne právo niekoľkých osôb vnucovať celej spoločnosti vlastnú verziu revolúcie. Hovoriť o "mužoch Novembra", ako sa sami nazvali, je jednak sexistické (kde sa nám podeli ženy?) a jednak smiešne. Mužom Novembra si predsa aj Ty, aj každý, kto sa nejakým spôsobom zúčastňoval na revolúcii, aj tí bezmenní robotníci, bez ochoty ktorých by sa to počas generálneho štrajku nezlomilo. Takže načo sú dobré tieto nové legendy?
Ak hovoríš o Fedorovi Gálovi ako o vysokej morálnej autorite, rád by som sa Ťa spýtal na Tvoj názor na jeho film o Nežnej revolúcii. Ja ho považujem za škandalózny a za podobne pokrivené svedectvo o revolúcii ako bolo Husákovo Svedectvo o SNP. Z filmu vraj úplne vypadol Budaj, zostrihali závažné veci Eugena Gindla atď. Čarnogurský mi povedal, ze napísal Gálovi, že nehovorí pravdu a že to bolo inak a v tomto duchu sa vyjadrili už viacerí protagonisti. Vieš si predstaviť dokument o revolúcii, v ktorej akože neexistuje Budaj?? Načo je to dobré a kam to povedie? Aj Žingora vymazávali a po Clementisovi ostala len baranica na hlave Gottwalda, po Budajovi nezostane v tom filme ani tá budajka. Pritom pred chvíľou som počul prieskum verejnej mienky, že takmer polovica ľudí si stotožňuje revolúciu na Slovensku s Budajom, jednoducho si ho pamätajú, kým Gála ani nie 20 percent (čím zasa nechcem bagatelizovať jeho význam na základe pamäte ľudí). Nehovorím, že Budajov pohľad je objektívnejší, vôbec nie. Dosť ma pobúrilo, ako osočil Maňa Hubu. Ale dodatočne vymazávať ľudí z revolúcie je hlúpe, detinské, trápne.
A mohol by som sa dostať k druhej časti. 20 rokov po revolúcii už netreba hovoriť len o tom, kto mal na nej aké zásluhy, ale kto a akým spôsobom stelesňoval a napĺňal jej ideály uplynulé dve desaťročia. Dnes nepotrebuješ odvahu na to, aby si kritizoval stav ľudských práv na Kube alebo v Číne, zapadá to predsa do kontextu záujmov hlavnej superveľmoci. Aj za komančov si mohol kritizovať správanie Američanov vo Vietname alebo v Strednej Amerike, na strednej škole nám dávali podpisovať petíciu za prepustenie Nelsona Mandelu - všetko v súlade so sovietskou politikou. Ale počul si niekedy od týchto ľudí kritizovať stav ľudských práv v krajinách, ktoré sú americkými spojencami? V Saudskej Arábii? V Rovníkovej Guinei, na čele ktorej stojí kanibal, ale vďaka rope tamojšieho diktátora nazývala Condoleeza Riceová "dobrým priateľom Spojených štátov"? V Svazijsku? Togu? Maroku? Kamerune? Všetko podľa Economist Intelligence Unit´s Index of democracy horšie diktatúry ako toľko kritizovaná Kuba, o Rusku a Venezuele nehovoriac? Mám dôverovať ľuďom, ktorí nás po prvý raz od roku 1939 vohnali do vojny? Peter, vážim si Tvoje postoje, ale nezabúdaj, že demokracia je o rôznorodosti, nie o vytváraní novej jednotnej oslavnej schémy. Chceli sme byť rôzni, nie poslúchať nového pána. Maj sa dobre.
Ad: Diskusia k prispevku November 1989
14.11.2009 17:18 | Peter Sabo

Vážení,

je hrozné vidieť aká nenávisť k mužom Novembra 1989 rezonuje v tejto diskusii (česť výnimkám). Kto sa im potom čuduje, že na útoky, ktoré s tým, čo nám chceli povedať súvisia iba okrajovo alebo vôbec nijako nemajú chuť reagovať.

Sám nepatrím k tým, ktorí veci prijímajú nekriticky a dodnes mám (napriek tomu, že Novembru 1989 som sa iba pasívne neprizeral)
výhrady k niektorým aspektom ekonomickej reformy, presnejšie k jej nadradeniu nad ďalšie aspekty transformácie - ku ktorému došlo v tom momente, keď ponovembrová reprezentácia podľahla tlaku pragmatikov typu Václava Klausa, ktorý bez ostychu vyhlásil, že "nepozná špinavé peniaze". A tiež patrím k tým, ktorí tvrdia, že dnešok a osobitne dnešná moc je do značnej miery iba karikatúrou ideálov Novembra 1989.

Takáto kritika však neznamená spochybňovanie demokratických inštitúcií, za ktoré vďačíme Novembru 1989, vrátane možnosti prejaviť slobodnú vôľu - aj dnes pri voľbách do VÚC. A určite by sme nemali zabúdať na krutosti režímu, ktorý nám mnohým nedovolil slobodne cestovať, ktorý ľudí ponižoval, bezohľadne s nimi manipuloval a udržiaval v strachu čo všetko sa môže stať, ak bude človek priveľmi vyčnievať. A že sa tento režim neštítil ničoho nám občas pripomenuli nervy drásajúce udalosti ako bola v piešťanskom regióne napr. vražda medzi mládežou obľúbeného kňaza Štefana Poláka na fare v Borovciach a iné.

Na tieto temné stránky minulosti niekdajšieho "socíku" by sme nikdy nemali zabúdať, a o to viac, o čo je väčšine dnešných predstaviteľov November 1989 ukradnutý.

V príspevku November 1989 autori nepodľahli sebaglorifikácii, ale snažia sa o reflexiu vývoja aj po roku 1989 a upozorňujú na riziká súčasnosti. S mnohým súhlasím a to isto neznamená, že beriem všetko. Napr. mám veľmi ďaleko od široko medializovaných názorov pána Šebeja na klimatickú zmenu a na otázky ochrany životného prostredia. Pre mňa je globálna klimatická zmena už dávnejšie reálna hrozba, ktorá je na postupe a dnes ešte ani netušíme ako ohrozuje budúcnosť civilizácie. A môžeme sa baviť ešte aj o vymieraní biologických druhov, o zrýchľujúcej sa premene krajinnej pokrývky planéty, alebo o dlhodobo nespravodlivom rozdelení bohatstva Zeme, ktoré je o.i. živnou pôdou terorizmu a pod.

Ale pri diskusii nezabúdajme, že bez "Nežnej revolúcie" by sme na tom aj u nás na Slovensku boli podstatne, fakt podstatne horšie. A tak lídri Novembra si zaslúžia našu vďaku a nie zatracovanie. Z uvedenej pätice autorov je pre mňa osobne vysokou mravnou autoritou Fedor Gál, či obrazom neohrozeného prednovembrového ochranára aj Peter Tatár, napriek tomu, že na rôzne aspekty vývoja po roku 1989 môžem mať iné názory. Ale vždy zložím klobúk pred tými, ktorí vo chvíli, kedy sa rozhodovalo o našom ďalšom osude vedeli jasne, kde je sever a nebáli sa o tom hovoriť keď ešte naozaj nikto nemohol tušiť ako to skončí.






Ad: November 2009
13.11.2009 19:03 | bosakJulianSt

"Pan Kazda,
ej, nejak nejdete do..."
...pan Sebo, ale aj Vy ste nejak presli mlcanim nad mojim dovetkom pre Vas - mam to chapat ako suhlas?...":O)
Ad: November 2009
13.11.2009 15:22 | tetley

no teda, Kazda tu diskusiu zaklincoval, to sa dalej uz neda, lebo puknem od smiechu..... na Pohode zhuleny chlapik s trickom Che.... sak to sa neda.....
Ad: November 2009
13.11.2009 13:14 | Rado Kazda

Pan Sebo,

moja kritika Vasich argumentov NIE JE suhlasom s Vasimi argumentmi a moje nereagovanie na text autorov vyhlasenia NIE JE prejavom nesuhlasu s tym textom.

Ake lahke je prekrutit pravdu, ze? Staci, ak vyhlasite ano za nie a nie za ano.
Ad: November 2009
12.11.2009 20:58 | milan sebo

Pan Kazda,

ej, nejak nejdete do obhajoby paranoidnych signatarov...

chapem to ako suhlas s mojou kritikou, dik, od Vas by som to necakal !! ;0)

A preto, a teraz hovorim v mene vsetkych zhulenych Chegevarov, nad Vami palicu este nelameme,verime, ze aj Vas o chvilu unavi ten agresivny provojnovy skrekot Sebeja a spol. a pridate sa k nam :)
Ad: November 2009
12.11.2009 13:07 | Rado Kazda

Pan Sebo,

pre upresnenie, ja nereagujem na prispevok autorov vyhlasenia, ale na Vas prispevok v diskusii.

Ad 1: Ak je narod maly v HDP alebo poctom obyvatelov alebo rozlohou, neznamena to, ze bude automaticky trpiet pod agresiou velkeho naroda - a naopak, ze velky narod nebude trpiet pod agresiou vo vojne s rovnocennym, alebo mensim narodom. Takto to nefunguje, a myslim, ze je to historicky naprosto preukazatelne. "Bezbrannost" sa nemeria len armadou, ale aj schopnostou/neschopnostou hladat si spojencov. Preto povazujem vyroky o "agresii voci malym a bezbrannym" za velmi nepresne a zavadzajuce, vhodne naozaj len na podium pre "chlapika v tricku s Che".

Ad 2: Bankovy sektor sa sprava podla toho, ake ma podmienky spravat sa, a tieto podmienky, zial, velmi pokrivene urcuje vlada. Plati podla mna to iste, co v prvom pripade: "pazravost bank" je vyrok, ktory poukazuje na zleho vinnika.

Ozval som sa k tymto dvom Vasim argumentom, lebo su podla mna zavadzajuce.
Ad: November 2009
12.11.2009 12:28 | milan sebo

Pan Kazda,

ozaj este jedna zaujimava vec ma napadla.

Co si myslite o nazore, ze stvanie politikov, ako aj novinarov do vojny, by malo byt podmienene ich ochotou poslat do prednych linii svojich synov. Tuto myslienku myslim vyslovil byvaly americky guverner Jessie Ventura a je popularna medzi americkymi matkami, ktore v Iraku stratili svojich synov.

Len ma tak napadlo, ako by pan Zajac, Schutz ci Sebej vysvetlovali svojim zenam a nevestam, ze chalani ,, tam fakt musia ist sirit tu demokraciu,,.

» Vaše reakcie (38)
» Verzia pre tlač
» Poslať e-mailom
» Pridať na Facebook
» Pridať na vybrali.sme


Súvisiace témy
Kultúra, Ľudské práva, Neziskový sektor, Občianska spoločnosť, Spoločnosť, Demokracia, Politika



[30760]




REKLAMA



CHANGENET.SK | občiansky denník, © 1996 - 2014, ChangeNet, ISSN 1336-2534
kontakt | reklama | info | služby | RSS