spájame ľudí, ktorí menia svet
Dokumenty
aktuálne  |  fórum  |  kalendár  |  adresár  |  inzeráty  |  poznámkový blok  |  fotoblokkampane!
Hromadná pripomienka verejnosti k návrhu zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach vo výstavbe niektorých pozemných komunikácií - plné znenie
4.9.2007 | |

Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií predložilo do medzirezortného pripomienkového konania Návrh zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach vo výstavbe niektorých pozemných komunikácií Zákon je zameraný na riešenie konkrétnych prípadov vyvlastňovania majetku občanov za účelom urýchlenia výstavby konkrétnych úsekov diaľnic a ciest I. triedy. Zákon okrem iného dramaticky znižuje práva vlastníkov na ochranu majetku, skracuje lehoty pre podávanie pripomienok, ruší možnosť ústnych pripomienok, ruší miestnu príslušnosť stavebných úradov a spája v konkrétnych prípadoch, taxatívne v ňom uvedených, územné a stavebné konanie, opäť rušiac miestnu príslušnosť orgánov samosprávy obcí a vyšších územných celkov.



Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií predložilo do medzirezortného pripomienkového konania Návrh zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach vo výstavbe niektorých pozemných komunikácií Zákon je zameraný na riešenie konkrétnych prípadov vyvlastňovania majetku občanov za účelom urýchlenia výstavby konkrétnych úsekov diaľnic a ciest I. triedy. Zákon okrem iného dramaticky znižuje práva vlastníkov na ochranu majetku, skracuje lehoty pre podávanie pripomienok, ruší možnosť ústnych pripomienok, ruší miestnu príslušnosť stavebných úradov a spája v konkrétnych prípadoch, taxatívne v ňom uvedených, územné a stavebné konanie, opäť rušiac miestnu príslušnosť orgánov samosprávy obcí a vyšších územných celkov.

Ústava SR umožňuje vyvlastnenie iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu (Čl. 20 ods. 4). Ústava ale súčasne garantuje rovnosť v dôstojnosti a právach a taktiež rovnosť v ochrane práv.

Návrh zákona je podľa nášho názoru jednoznačne v rozpore s viacerými ustanoveniami Ústavy SR.

Preto sa na ministerstvo dopravy obraciame s touto hromadnou pripomienkou, ktorú možno podporiť do 12. septembra 2007:


Hromadná pripomienka verejnosti k návrhu zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach vo výstavbe niektorých pozemných komunikácií


Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR
Námestie slobody č. 6
P.O.BOX 100
810 05 Bratislava


V súlade s článkom 10 Legislatívnych pravidiel vlády, ktoré boli schválené uznesením vlády SR z 8. apríla 1997 č. 241 v znení uznesenia vlády SR z 28. septembra 2005 č. 736 týmto predkladáme hromadnú pripomienku k návrhu zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach vo výstavbe niektorých pozemných komunikácií (ďalej len návrh zákona) (číslo materiálu 2299/M-2007) a ktorou žiadame zamietnuť návrh ako celok,

pričom hromadná  pripomienka má charakter zásadnej pripomienky.

V prípade, že Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR nevyhovie hromadnej pripomienke, žiadame uskutočnenie rozporového konania, na ktoré budú písomne pozvaní nižšie uvedení zástupcovia verejnosti.

Oprávnenie zastupovať verejnosť pri rokovaní o pripomienke majú:

Richard Drutarovský, Pod Kalváriou 44, 080 01 Prešov 1
Juraj Petrovič, Hlaváčikova 35, 841 05 Bratislava
Ondrej Dostál, Beskydská 8, 811 05 Bratislava
Pavel Vlček, Vavilovova 16, 851 01 Bratislava


Odôvodnenie:

Súkromné vlastníctvo a jeho ochrana patria k základným a neodmysliteľným pilierom každej slobodnej a demokratickej spoločnosti. Zásahy do výkonu vlastníckych práv sú vždy problematické a znižujú mieru slobody a demokratickosti štátu, ktorý sa k nim uchyľuje.

Právo na nedotknuteľnosť súkromného majetku, ako aj právo na jeho ochranu všetkými dostupnými prostriedkami zakotvuje Ústava SR, ako aj ďalšie zákony.

Návrh zákona je účelovým aktom, ktorým má byť umožnené urýchlené vyvlastnenie majetku konkrétnej skupine vlastníkov nehnuteľností, ktoré sa nachádzajú pod plánovanými úsekmi diaľnic a ciest I. triedy, presne vymenovanými v Prílohe č. I návrhu zákona.

Ústava Slovenskej republiky hovorí v článku 12, v odseku 2:

„Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.


Návrh zákona podľa nášho názoru porušuje čl. 12, ods. 2 ústavy tým, že znevýhodňuje v procese vyvlastnenia skupinu vlastníkov, ktorí vlastnia nehnuteľnosti pod presne uvedenými plánovanými úsekmi diaľnic a ciest I. triedy voči iným vlastníkom ktorých nehnuteľnosť bude predmetom vyvlastnenia, ktorá sa ale nenachádza pod plánovanými úsekmi diaľnic a ciest I. triedy uvedenými v návrhu zákona.


Článok 13, odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky:

Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.


Podľa nášho názoru návrh zákona porušuje ustanovenie čl. 13, ods. 3 Ústavy SR tým, že jeho ustanovenia nebudú platiť pre všetky prípady vyvlastňovania na území Slovenska, ale len pre konkrétne a v zákone priamo uvedené územia, ich vlastníkov a ich nehnuteľnosti.


Nález  Ústavného súdu  Slovenskej republiky  sp. zn. PL.ÚS 16/95  zo  dňa  24.  mája  1995:

Článok 29  ods. 1 Ústavy  Slovenskej  republiky  ustanovuje,  že  každý  má právo vlastniť majetok  a že vlastnícke právo  všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho  ochrana  spočíva  v  tom,  aby  sa vlastníkovi poskytla a súčasne  aj trvale  garantovala právna  istota, že vlastnícke právo  k veci,  ktoré nadobudol  v súlade  s platnými  zákonmi, nemôže obmedziť alebo zrušiť bez právneho dôvodu.

Na  ústavnoprávne  záruky  práva  vlastniť  majetok a jeho ochranu  nadväzuje  ustanovenie  §  124  Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetci vlastníci  majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa  im rovnaká právna ochrana.  Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že všetci  majú rovnakú možnosť nadobudnúť veci do  vlastníctva (s  výnimkou tých,   ktoré sú  uvedené v  čl. 4 ústavy a  v § 125  ods. 2 Občianskeho  zákonníka), a ďalej,  že vlastnícke právo  kohokoľvek má rovnakú  právnu ochranu.


Podľa nášho názoru je návrh zákona v rozpore s vyššie uvedeným výkladom čl. 29 ods. 1 Ústavy, ako aj §124 Občianskeho zákonníka, pretože znižuje právnu ochranu určitej, presne vymedzenej skupine občanov.


V rozhodnutí Ústavného súdu č. PL. ÚS. 37/95 z 12.9.1996 pojednávajúcom o  nerovnosti obmedzenia práv určitých konkrétnych vlastníkov vyvlastňovaných pozemkov sa uvádza:

„...Podľa čl. 1 prvej vety ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Jednou z požiadaviek, ktoré napĺňajú právny štát, je aj všeobecne uznávaná požiadavka generality právnej normy, preto v rozpore s citovaným článkom ústavy je právna norma, ktorá sa vzťahuje na určité, vopred známe jednotlivé veci.


Podľa nášho názoru je návrh zákona v rozpore s vyššie citovaným článkom ústavy, pretože sa vzťahuje na určité, vopred známe jednotlivé veci, v tomto prípade na určité, vopred známe nehnuteľnosti, ktorých vyvlastnenie má v záujme urýchlenia administratívneho procesu uľahčiť.



*** K § 10 ods. 2 – Umožnenie povolenia stavby na cudzích pozemkoch a faktické obmedzenie vlastníckeho práva bez primeranej náhrady

Navrhovaný zákon má umožniť vydanie stavebného povolenia na cudzích pozemkoch, výstavbu na cudzích pozemkoch a dokonca umožní aj užívanie takto postavenej stavby na cudzích pozemkoch.

Osobitným problémom právneho režimu nehnuteľností je rozdielnosť vlastníctva pozemku a stavby, ktorá je na ňom zriadená. Podľa väčšiny právnych poriadkov západoeurópskych krajín sa právny osud stavby spravuje obligatórne právnym osudom pozemku, ktorého je neoddeliteľnou súčasťou. Právna veda túto zásadu nazýva superficies solo cedit (doslovne „vrch ustupuje spodku“). Ak si teda niekto postaví dom na cudzom pozemku, tak by sa jeho vlastníkom mal stať ten, komu tento pozemok patrí. (Peter Špalda)

Táto právna zásada, ktorej počiatky môžeme nájsť už v antickom Ríme, keď ju ako prvý vyslovil rímsky právnik Gaius. Jej podstatou je princíp, že všetky stavby či iné objekty, ktoré sa nachádzajú na pozemku a sú pevne spojené so zemou, patria neoddeliteľne k tomuto pozemku. Vlastník pozemku je teda vždy zároveň vlastníkom všetkých stavieb na pozemku. Výnimkou z tejto zásady je právny inštitút práva stavby, ktorý umožňuje legálne stavať na pozemku aj nevlastníkovi.

V právnom poriadku Slovenskej republiky platí, že stavbu je možné povoliť len na pozemku, ktorý je vo vlastníctve stavebníka alebo má stavebník iné legálne právo stavať na cudzom pozemku (súhlas vlastníka).

Z opačného konca, vlastnícke právo je právnym poriadkom ustanovená možnosť vlastníka vec držať, užívať a disponovať s ňou podľa vlastného uváženia v medziach zákona.

Obsahom vlastníckeho práva je takzvaná triáda oprávnení formulovaná klasickou rímskou právnou vedou.

Ide o právo vec držať (ius possidendi), vec užívať a požívať jej plody a úžitky (ius utendi et fruendi) a právo vecou disponovať (ius disponendi). Za inherentné právo vlastníka sa pokladá aj právo na ochranu proti akýmkoľvek neoprávneným zásahom do vlastníckeho práva.

Právo držby poskytuje vlastníkovi právnu možnosť mať danú vec fakticky vo svojej moci.

Právo vec užívať a požívať vyjadruje právo realizovať úžitkovú hodnotu veci.

Dispozičné právo umožňuje vlastníkovi nakladať s vecou.

Praktickým dôsledkom navrhovaného zákona bude obmedzenie práva držby a práva užívať nehnuteľnosti vlastníkov, čo je nepochybne obmedzením vlastníckeho práva, ktoré Ústava Slovenskej republiky pripúšťa len za určitých podmienok a za primeranú náhradu.

Inými slovami, výstavba na cudzích pozemkoch, ako neskrývane predpokladá navrhovaný zákon, bude porušením ústavných práv takto dotknutých vlastníkov.

Z uvedeného je zrejmé, že navrhovaný zákon nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky. Tvrdenie predkladateľa v dôvodovej správe o súlade navrhovaného zákona s ústavou je nepravdivé a neodôvodnené.


***Všeobecne k odlišnej procesnej a hmotnoprávnej úprave povoľovania vybraných diaľnic a ciest – popretie významu povoľovacieho konania ako prostriedku na ochranu a zosúladenie rôznorodých oprávnených verejnoprávnych a súkromnoprávnych záujmov

Navrhovaný zákon vytvára špeciálnu právnu úpravu pre povoľovanie vybraných diaľnic a ciest. V porovnaní so všeobecnou právnou úpravou sa zavádza tzv. spojené územné konanie o umiestnení stavby so stavebným konaním o jej povolení, zasahuje sa do ustálenej kompetencie stavebných úradov, potláča sa možnosť dotknutým fyzickým a právnickým osobám účinne obhajovať svoje práva (zrušenie povinnosti nariadenia ústneho konania, skrátenie lehôt na vyjadrenie, zrušenie povinnosti skúmania vplyvov na životné prostredie a tak ďalej).

Nebudeme podrobne opisovať každú jednotlivú odchýlku navrhovanej právnej úpravy od všeobecnejšej právnej úpravy, nakoľko pri každej by sme jednotlivo konštatovali, že je zásahom do ústavných práv občanov, a to najmä vlastníckeho práva, práva na zdravé životné prostredie, práva na právnu ochranu atď.

Diaľnice a cesty majú okrem ekonomického a hospodárskeho vplyvu aj iné, neraz negatívne vplyvy na životné prostredie, ovplyvňujú susedné nehnuteľnosti, zasahujú do právom chránených záujmov tretích osôb. Nie je možné povedať, že ekonomické a hospodárske efekty stoja nad všetkými ostatnými verejnými záujmami.

Všeobecná právna úprava povoľovania cestných stavieb je procesom, ktorý slúži práve na to, aby sa našla všeobecne akceptovateľná, stabilná a optimálna rovnováha medzi rôznorodými súkromnoprávnymi a verejnoprávnymi záujmami.

Navrhovaná právna úprava toto všetko ignoruje v jedinom záujme – dokončiť diaľničné spojenie Bratislavy a Košíc do roku 2010 a dôsledky prenáša na obyvateľov, ktorým znemožňuje nielen ochranu svojich oprávnených záujmov, ale im tiež prakticky znemožňuje svoj názor efektívne vyjadriť.

Rovnako neprípustné je, že navrhovaná právna úprava v podstate oprávňuje stavebný úrad (v tomto prípade ministerstvo dopravy) vydať stavebné povolenie bez podkladov, ktoré majú slúžiť práve na posúdenie a zohľadnenie rôznych oprávnených záujmov v území. Povoľovacie konanie sa tak stáva formálnou fraškou bez možnosti naplniť skutočný účel a význam povoľovacieho konania ako takého.

Domnievame sa tiež, že presun kompetencie povoľovania stavieb diaľnic, ciest a najmä povolenie asanácie stavieb a povolenie vyvolaných úprav na ministerstvo dopravy je neuvážený. Nie je možné po takomto presune zodpovedne z Bratislavy posúdiť obrovské množstvo vzťahov a záujmov – a rozhodnúť v lehote 10 dní o tak komplikovanej stavbe s mnohým vplyvmi, ako je diaľnica.

Prijatím navrhovanej novely vznikne absurdná situácia, keď povolenie tak rozsiahlej a vplyvnej stavby ako je diaľnica, potrvá mnohonásobne kratšie a s menším množstvom potrebných dokladov, ako napr. povolenie neškodnej stavby veľkosti rodinného domu!

Ak predkladateľ dáva v médiách za príklad iné vyspelé krajiny, kde ním prezentované slovenské problémy neexistujú, nemal by zabúdať, že vo vyspelých krajinách je to možné práve preto, že všetky konfliktné situácie sa riešia pokojnou cestou a pred tým, ako sa vôbec začne stavať. To preto, aby v okamihu začatia výstavby mohla výstavba prebiehať nerušene, rýchlo a efektívne.


*** K § 8 – Nedostatky ustanovení o určovaní náhrady pri výkupe a vyvlastnení pozemkov a stavieb

Predkladanému návrhu vyčítame v ustanovení o určovaní náhrad:

  • Oproti platnej právnej úprave sa ruší povinnosť poskytnúť náhradné bývanie obyvateľom vyvlastnených nehnuteľností. Znamená to, že obyvatelia rodinných domov a bytov sa po vyvlastnení rodinného domu (bytu) v ktorom bývajú, ocitnú bez „strechy nad hlavou“. Navrhovaná úprava má investora zbaviť povinnosti zabezpečiť obyvateľom náhradné bývanie alebo ubytovanie. Súčasná právna úprava vyvlastnenia pritom garantuje, že vyvlastnením nezaniká pre obyvateľov právo užívať bytové a nebytové priestory.

  • Návrh zákona podmieňuje poskytnutie náhrady pri dohode vo forme „dom za dom“ resp. „byt za byt“ súhlasným postojom investora. Konštrukcia zákona je však taká, že pre investora bude jednoduchšie poskytnutie takejto formy odmietnuť. Investor totiž nie je nijako motivovaný na zabezpečenie náhrady formou „dom za dom“ resp. „byt za byt“. Formálne splní podmienky na vyvlastnenie, ak ponúkne odkúpenie nehnuteľnosti za tzv. vyhláškovú všeobecnú hodnotu s 20 percentnou bonifikáciou..

    Navyše, zákon nezmyselne limituje, že náhrada vo forme náhradného domu resp. bytu nesmie byť „vo finančnom vyjadrení“ výrazne vyššia ako je tzv. vyhlášková všeobecná hodnota vykupovanej nehnuteľnosti. To je praktický nevykonateľné, lebo vyhlášková všeobecná hodnota nevyjadruje, za akú cenu sa dá zaobstarať primeraná náhradná nehnuteľnosť.

    Návrh vyvoláva dojem, že naoko síce umožňuje poskytnúť vecnú náhradu, avšak v praxi to nebude reálne možné, nakoľko novú náhradnú nehnuteľnosť na trhu nebude možné získať za umelú vyhláškovú všeobecnú hodnotu ale iba za reálnu obstarávaciu cenu stavebných materiálov a prác.

    Kvôli nezmyselne stanovenému limitu to bude pri výkupoch končiť konštatovaním, že vecná náhrada nie je „zo zákona“ možná, nakoľko za všeobecnú hodnotu nie je možné novú náhradnú nehnuteľnosť zaobstarať a vlastník nemá ďalšie financie na doplatenie rozdielu. Investor skonštatuje, že môže ponúknuť iba peňažnú náhradu vo výške odvodenej z vyhláškovej všeobecnej hodnoty. Odmietnutie tejto možnosti bude považované za splnenie podmienok na vyvlastnenie. Investor by bol hlúpy, keby za takýchto podmienok, ktoré mu vytvorí navrhovaný zákon, riešil náhradu formou „dom za dom“ resp. „byt za byt“.

    Návrh zákona nelogicky určuje finančný limit poskytnutej vecnej náhrady. Odvádza ju od vyhláškovej „všeobecnej hodnoty“, zvýšenej o koeficient 1,2 – namiesto logického ustanovenia, že náhradnú nehnuteľnosť je možné zaobstarať verejným obstarávaním.

  • Oproti platnej právnej úprave zakazuje navrhovaný zákon pri vyvlastnení poskytnutie náhradnej nehnuteľnosti a pripúšťa iba vyplatenie peňazí. Doterajšia právna úprava totiž hovorí, že „Ak je možné majetkové vyrovnanie za vyvlastnený pozemok pridelením náhradného pozemku a vyvlastnený s tým súhlasí, tento spôsob vyrovnania má prednosť pred poskytnutím náhrady v peniazoch“.

    Navrhovaný zákon pritom výšku náhrady obmedzuje na cenu podľa vyhlášky o všeobecnej hodnote majetku, bez ohľadu na to, že takto určená náhrada môže byť zjavne neprimeraná, keďže navrhovaný zákon neukladá vo vyvlastňovacom konaní skúmať primeranosť náhrady a ani ujmu, ktorá vyvlastnenému vyvlastnením vznikla.

    To je rozdiel napr. oproti českej právnej úprave, podľa ktorej sa náhrada pri vyvlastnení musí určiť takým spôsobom a v takej výške, aby zodpovedala majetkovej ujme, ktorá sa u vyvlastňovaného prejaví v dôsledku vyvlastnenia.

    Navrhovaná právna úprava nespĺňa ústavou požadovanú podmienku primeranosti náhrady pri vyvlastňovaní.

  • V dôvodovej správe sa uvádza doslova: „Dobudovanie diaľničného spojenia až do Košíc do roku 2010 má nielen politický rozmer vyplývajúci z Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky z roku 2006, ale aj významný ekonomický a spoločenský rozmer.

    Domnievame sa, že v danej situácii by bola na mieste skôr určitá veľkorysosť a štedrosť po vzore úspešnejších a vyspelejších krajín, namiesto vytvárania pochybných legislatívnych konštrukcií s výkladovými a praktickými problémami pri uplatňovaní zákona v reálnom živote.

    Navrhované ustanovenia o náhrade budú proces výkupov nezmyselne komplikovať a predlžovať, namiesto naoko deklarovaného urýchlenia. Obávame sa, že nelogickosť ustanovení o určovaní náhrad poslúži v praxi skôr na vyprovokovanie sporov s vlastníkmi, následne na eskalovanie konfliktov, vyvolanie negatívnej publicity vlastníkov, ich označenia za neústretových špekulantov a následnú politickú legitimizáciu uplatňovania nezmyselne tvrdých a protiústavných postupov.


Podrobnejšia analýza k §8 návrhu zákona nasleduje nižšie:

*** K § 8 ods. 2 – Zrušenie povinnosti zabezpečiť vyvlastnenému náhradné bývanie alebo ubytovanie


Predkladaný návrh zákona uvádza: „Náhrada za vyvlastnenie bytu alebo rodinného domu sa poskytuje len v peniazoch bez povinnosti vyvlastniteľa zabezpečiť vyvlastnenému náhradné bývanie alebo ubytovanie.

Týmto ustanovením sa ruší platnosť všeobecnej úpravy, ako je obsiahnutá v § 109 ods. 2 stavebného zákona. Ten hovorí, že: „Vyvlastnením zanikajú všetky ostatné práva k vyvlastneným pozemkom a stavbám (...); to sa nevzťahuje na právo užívať byty a nebytové priestory, ktoré vyvlastnením nezaniká.

Znamená to, že obyvatelia rodinných domov a bytov sa po vyvlastnení rodinného domu (bytu) v ktorom bývajú ocitnú bez „strechy nad hlavou“. Navrhovaná právna úprava vyvlastniteľovi garantuje, že nemá povinnosť zabezpečiť náhradné bývanie alebo ubytovanie.

Nevnímame toto ustanovenie ako pokus zákonodarcu vyriešiť praktický problém, ktorý doposiaľ majetkovoprávne usporiadavanie v praxi prináša, ale len ako nástroj na vydieranie vlastníkov.

Predstavme si úplne bežnú situáciu, že v rodinnom dome (byte) bývajú osoby, ktoré nie sú vlastníkmi rodinného domu. Táto situácia je úplne bežná. Môže ísť o deti, manžela, rodičov, ktorí v rodinnom dome bývajú legálne ako členovia spoločnej domácnosti alebo na základe nájmu, vecného bremena o dožití či jedného z množstva ďalších právnych titulov, ktoré pozná právny poriadok Slovenskej republiky. Zdôrazňujeme, že vlastník rodinného domu (bytu) nemusí byť a často ani nie je tá istá osoba, ako obyvateľ rodinného domu (bytu). Inak povedané, vlastník rodinného domu (bytu) môže byť iná osoba ako sú obyvatelia rodinného domu (bytu). Vlastník rodinného domu (bytu) nemusí byť vôbec obyvateľom rodinného domu (bytu), dokonca môže ísť o právnickú osobu.

Všeobecná právna úprava riešila užívanie bytov a nebytových priestorov po vyvlastnení tak, že toto užívacie právo vyvlastnením nezaniklo a teda vyvlastniteľ bol povinný toto vyriešiť spôsobom, že obyvateľom vyvlastnenej nehnuteľností ostalo právo užívať byty a užívateľom nebytových priestorov ostalo právo užívať nebytové priestory.

Navrhovaný zákon spôsobí, že autoritatívnym rozhodnutím štátu stratia obyvatelia strechu nad hlavou bez akejkoľvek náhrady, čo od nich nemôže spoločnosť v žiadnom prípade spravodlivo požadovať. Upozorňujeme, že obyvatelia - nevlastníci nemajú v žiadnom povoľovacom a ani vyvlastňovacom konaní postavenie účastníka, úrady nemajú povinnosť čokoľvek im oznamovať, vrátane skutočnosti, že rodinný dom (byt) v ktorom bývajú bol vyvlastnený. Táto povinnosť je len voči vlastníkovi, a ako sme poukázali, ten nemusí vo vyvlastnenej nehnuteľnosti bývať.

Dalo by sa namietať protiargumentom, že vlastník nehnuteľnosti predsa dostane náhradu, tak nech sa napr. o bývanie členov svojej domácnosti postará. Problém pri takej argumentácii je však v tom, že to od vlastníka nemožno spravodlivo požadovať, nakoľko už sa o to raz nadobudnutím vlastníctva k rodinnému domu (bytu) a poskytnutím strechy nad hlavou napr. pre členov svojej domácnosti postaral. A to poskytnutím plnenia vo forme možnosti bývať v rodinnom dome (byte). Pripomíname, že o podmienkach a o okamihu vyvlastnenia rozhoduje štátny orgán. V danom čase štátny orgán určí, že rodinný dom (byt) vyvlastňuje, pričom určí náhradu v peniazoch. V danom čase a za štátnym orgánom určené peniaze nemusí byť reálne možné, aby (v tom čase už) bývalý vlastník zabezpečil ešte raz bývanie napr. pre členov svojej domácnosti, keďže štát náhradu v peniazoch určuje spôsobom, ktorý nezohľadňuje potrebu príp. povinnosť pre bývalého vlastníka, aby zabezpečil bývanie pre obyvateľov vyvlastneného rodinného domu (bytu).

Nebudeme predkladateľa zaťažovať právnymi analýzami a judikatúrou súdov. Namiesto toho odcitujeme časť verejne publikovaného názoru Petra Csernáka (editora Hospodárskych novín):

Predstavte si takúto situáciu. Máte 70 rokov, bývate spolu s manželkou na kraji malej dediny v starom malom domčeku po vašich rodičoch. Zrazu za vami príde mladý pán z mesta s tým, že od vás štát odkúpi pozemok s domčekom za trhovú cenu. Keďže dom by potreboval poriadnu rekonštrukciu, znalec jeho cenu odhadne na 600-tisíc korún. Je to trhová cena? Je. Lenže v tomto domčeku bývate predsa preto, že si nič iné nemôžete dovoliť. A za 600-tisíc korún, ktoré vám štát vyplatí si nič iné ani nekúpite. Sotva zoženiete niekoho, kto by predával rovnako lacný dom.

Je zrejmé, že uvedeným ustanovením nejde predkladateľovi o vyriešenie reálnych problémov, ktoré prináša prax pri majetkovoprávnom usporiadavaní pozemkov pre cestné komunikácie. O čo teda ide? Ako poukazujeme na inom mieste tejto pripomienky, v kontexte s ďalšími navrhovanými ustanoveniami je zrejmé, že ide najmä o vytvorenie nátlaku na vlastníka, aby v tiesni a za nevýhodných podmienok podpísal zmluvu o predaji svojho rodinného domu (bytu) s argumentom, že ak nepodpíše, pri vyvlastnení príde o strechu nad hlavou.

V dôvodovej správe predkladateľ argumentuje, že opatrenia v zákone sa majú týkať 24 konkrétnych rodinných domov. Dá sa predpokladať, že vlastníci ich vybudovali zo zdanených peňazí, platili za ne dane, mohli ich vybudovať len na základe povolenia štátu a s víziou, že sa takto sami postarajú o bývanie seba, svojej rodiny a potomstva. Určite si svoje domy nepostavili na základe povolenia štátu úmyselne na mieste budúcej trasy diaľnice či štátnej cesty preto, aby boli predloženým zákonom diskriminovaní a poškodení. Je škandalózne, že v situácii, keď sa z peňazí daňových poplatníkov ide vyčleniť niekoľko stoviek miliárd korún do vybudovania diaľnic a ciest, sa pre obyvateľov 24 konkrétnych domov ide pripraviť mimoriadne tvrdé neodôvodnené opatrenie, namiesto štandardného riešenia na úrovni vyspelej európskej krajiny.

V neposlednom rade, na koniec tejto časti pripomienky, poukazujeme na nesúlad s ústavou, podľa ktorej sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti a právach, pričom pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. V navrhnutom ustanovení predkladateľ navrhuje také podmienky obmedzenia vlastníckeho práva, pri ktorých sa ide ďaleko mimo rámca ich podstaty a zmyslu. Namiesto dôstojného a racionálneho prístupu vysporiadania bývania v rodinných domoch (v bytoch) na mieste budúcich diaľnic a ciest – ide o „trestanie“ vlastníkov a obyvateľov za to, že si v minulosti kúpili alebo vybudovali rodinné domy v mieste na ktoré neskôr ten istý štát, ktorý im výstavbu ich obydlí najprv povolil, umiestnil stavbu diaľnice a skonštatoval, že ich ďalšie zotrvanie na tom mieste je pre spoločnosť nežiaduce.


*** K § 8 ods. 2 – Nelogickosť ustanovenia o prednosti poskytnutia náhrady v peniazoch pred poskytnutím náhradnej stavby

Predkladaný návrh zákona uvádza: „Náhrada za výkup bytu alebo rodinného domu sa poskytuje v peniazoch; po dohode s predávajúcim sa môže poskytnúť kúpou bytu alebo rodinného domu, alebo zabezpečením novej stavby.

Praktický problém s týmto ustanovením je v niekoľkých rovinách.

Prax a oficiálne zverejňované pripomienky vlastníkov dokazujú, že vlastníci rodinných domov (bytov), by ochotne pristúpili na výkup resp. zámeny budúcich asanovaných rodinných domov za nové náhradné, keby štátne orgány a investor výstavby neodmietali ich oprávnené požiadavky. Investori odmietajú čo i len uvažovať nad myšlienkou poskytnutia nových náhradných rodinných domov s právne ba aj logicky nepodloženými výhovorkami, že to nie je možné, pretože platba z verejných financií nad rozsah znaleckého posudku je neoprávneným výdavkom. Často sa snažia argumentovať, že by išlo o čin, ktorý môže byť posudzovaný aj ako sprenevera alebo zneužitie postavenia.

Na argumenty, že pri takomto postoji dochádza k zdržiavaniu výstavby, následne k predraženiu a teda k neefektívnemu vynakladaniu peňazí daňových poplatníkov – nereagujú.

Ďalej sa investori vyhovárajú, že nie je v ich kompetencii zabezpečovať či sprostredkovať náhradné domy (byty) a že to nie je ani ich povinnosť. Prípadne, že na zabezpečovanie takýchto plnení nemajú kapacity a ani finančné prostriedky.

Žiaducu zmenu neprináša ani vyššie spomenuté ustanovenie, keďže z neho nevyplýva povinnosť pre nikoho konkrétneho, aby náhradu za asanovanú stavbu poskytol kúpou bytu alebo rodinného domu, alebo zabezpečením novej stavby – ako predpokladá citované ustanovenie. Nevyplýva totiž z neho, kto je nositeľom tejto povinnosti a ani to, že spôsob poskytnutia náhradnej nehnuteľnosti má prednosť pred poskytnutím náhrady v peniazoch.

Poskytnutie náhrady vo forme nového náhradného domu je viazané na dohodu, teda na súhlas toho, kto má nový náhradný dom poskytnúť. Hoci predkladateľ neuviedol, kto by mal podľa jeho predstáv náhradný dom poskytnúť – predpokladajme, že je to investor výstavby, napr. NDS alebo SSC.

V procese dohadovania výkupu stačí, ak NDS alebo SSC pri požiadavke vlastníka rodinného domu (bytu) skonštatuje, že náhradným rodinným domom (bytom) nedisponuje (čo je pravda) a preto taká dohoda nie je možná. Nejde o imaginárnu situáciu, tieto investorské organizácie takto v praxi naozaj argumentujú. A následne vyhlásia, že z tohto dôvodu dohoda o poskytnutí náhradného rodinného domu (bytu) nie je možná a jediným možným spôsobom je vyplatenie peňazí.

A sme pri koreni veci. Vlastník s členmi svojej domácnosti logicky potrebuje niekde bývať a požaduje rozumne primeraný náhradný rodinný dom.

Investor odpovie, že náhradný dom nemá (čo je pravda) a preto ho poskytnúť nemôže. Investor začne tvrdiť, že sa na poskytnutí náhradného domu dohodnúť nemôže a namiesto toho ponúkne finančnú náhradu vo výške podľa vyhlášky o všeobecnej hodnote majetku.

Táto finančná protihodnota na obstaranie primeraného náhradného domu nestačí a tak vlastník skonštatuje, že sa za týchto podmienok nemôže z existenčných dôvodov na takú dohodu pristúpiť.

V zmysle platných právnych predpisov sa odmietnutie finančnej náhrady vo výške podľa vyhlášky považuje za odmietnutie dohody zo strany vlastníka a splnenie jednej z podmienok na vyvlastnenie.

Na základe toho podá investor návrh na vyvlastnenie a stavebný úrad rodinný dom vyvlastní. Vlastníkovi patrí finančná náhrada vo výške podľa vyhlášky a v zmysle navrhovaného zákona okamihom vyvlastnenia mu zaniká právo na bývanie.

Ak by teda aj vlastník súhlasil s poskytnutím náhradného rodinného domu, v zmysle navrhovaného zákona sa investor takouto požiadavkou nemusí vôbec vážne zaoberať, nakoľko vyššie uvedeným postupom splní formálne podmienky pre vyvlastnenie a získa vlastníctvo k nehnuteľnosti.

Aký dôvod by teda mal mať investor na to, aby sa vôbec zaoberal poskytnutím náhradného rodinného domu (bytu) pre vlastníka budúceho asanovaného rodinného domu? Žiadny, nakoľko s takýmto riešením musí sám investor súhlasiť, k čomu ho ale zákon ani nič iné nenúti. Takže na súčasnej problematickej vyvlastňovacej praxi sa ani napriek predkladateľovej snahe nič reálne nezmení.

Čiže ak vlastník rodinného domu (bytu) chce a súhlasí s riešením vo forme poskytnutia náhradného domu, investor splní formálne podmienky na vyvlastnenie bez toho, aby s takýmto riešením musel súhlasiť a zaoberať sa ním. Ak aj bolo úmyslom navrhovateľa vyriešiť poskytovanie vecnej náhrady vo forme „dom za dom“, poukázali sme, ako pohodlne bude tento zámer predkladateľa v praxi zo strany investorov obchádzaný. A isto bude, keďže je obchádzaný aj doposiaľ.

Závažným nedostatkom predloženého ustanovenia § 8 ods. 2 je chýbajúce uloženie povinnosti pre nadobúdateľa vyvlastnenej nehnuteľnosti (investora), na základe ktorej má byť nadobúdateľ povinný zabezpečiť kúpu bytu alebo náhradného domu alebo zabezpečiť novú stavbu, ak predávajúci (vlastník) s takýmto riešením súhlasí resp. sám ho navrhuje.

Takisto chýba motivačné ustanovenie, na základe ktorého je nadobúdateľ (investor) povinný ponúknuť takéto riešenie, t. j. poskytnúť náhradu vo forme zabezpečenia kúpu bytu alebo náhradného domu alebo zabezpečenia novej stavby.


*** K § 8 ods. 5 – Nevykonateľnosť ustanovenia o náhradnom rodinnom dome alebo byte

Predkladaný návrh zákona uvádza: „Náhradný byt alebo rodinný dom podľa odsekov 3 a 4 musí svojou veľkosťou, úžitkovou hodnotou, vybavením a umiestnením byť primeranou náhradou za vykúpený byt alebo rodinný dom.

Spomínané odseky 3 a 4 znejú takto:

(3) Náhrada poskytnutá kúpou bytu alebo rodinného domu je obstaranie alebo sprostredkovanie kúpy bytu alebo rodinného domu do vlastníctva predávajúceho.

(4) Náhrada zabezpečením novej stavby je obstaranie a obnova existujúceho bytu alebo rodinného domu, alebo výstavba rodinného domu a prevod stavby do vlastníctva predávajúceho.

Zdalo by sa, že citované ustanovenia umožňujú vyriešiť situáciu, keď vlastník rodinného domu žiada kvôli zachovaniu možnosti bývania náhradný rodinný dom alebo byt. (Pozn.: Pripomíname, že navrhovaný zákon má zaviesť novú prax, že po vyvlastnení rodinného domu alebo bytu nemá investor povinnosť zabezpečiť vyvlastnenému občanovi náhradne bývanie.)

Možnosť poskytnutia náhradného rodinného domu (bytu) však v praxi ostane len teoretická, nakoľko citované ustanovenie ďalej pokračuje takto: „Vo finančnom vyjadrení náhrada nesmie byť nižšia, ako náhrada za ich vyvlastnenie a vyššia, ako jej 1,2-násobok, ibaže by došlo k dohode o spolufinancovaní.

Náhradu za vyvlastnenie totiž navrhovaný zákon určuje vo výške tzv. všeobecnej hodnoty asanovanej stavby, čo nemá nič spoločné s nákladmi na obstaranie náhradného bytu alebo výstavbu rodinného domu, ktorý musí svojou veľkosťou, úžitkovou hodnotou, vybavením a umiestnením byť primeranou náhradou za vykúpený byt alebo rodinný dom.

Nebudeme predkladateľa zaťažovať teóriou, ale namiesto toho opäť odcitujeme časť verejne publikovaného názoru Petra Csernáka (editora Hospodárskych novín):

Predstavte si takúto situáciu. Máte 70 rokov, bývate spolu s manželkou na kraji malej dediny v starom malom domčeku po vašich rodičoch. Zrazu za vami príde mladý pán z mesta s tým, že od vás štát odkúpi pozemok s domčekom za trhovú cenu. Keďže dom by potreboval poriadnu rekonštrukciu, znalec jeho cenu odhadne na 600-tisíc korún. Je to trhová cena? Je. Lenže v tomto domčeku bývate predsa preto, že si nič iné nemôžete dovoliť. A za 600-tisíc korún, ktoré vám štát vyplatí si nič iné ani nekúpite. Sotva zoženiete niekoho, kto by predával rovnako lacný dom.

Citát končí, ale príbeh môže pokračovať ďalej napríklad takto: Mladý pán z mesta vám povie, že k trhovej cene vám môže „prihodiť“ ešte 20 percent navyše, ak sa budete správať ústretovo k verejnoprospešnej stavbe, a tak sa odlíšite „od tých, ktorí robia prekážky“ (citát z dôvodovej správy!). To je 720-tisíc korún. Ani za takú cenu však nezoženiete niekoho, kto by predával takto lacný rodinný dom.

Mladému pánovi vysvetlíte, že pre svoj život potrebujete rovnako veľký, rovnako vybavený a primerane umiestnený rodinný dom. Mladý pán vám povie, že ak by mal zabezpečiť výstavbu takéhoto rodinného domu, tak by ho to stálo napríklad 1,92 milióna korún. A dodá, že to môže zabezpečiť len ak mu predáte váš dom za 720-tisíc korún, tieto peniaze mu hneď vzápätí odovzdáte (už nebudete mať ani dom a ani peniaze) a ešte mu navyše doplatíte 1,2 milióna korún k tomu.

Poviete mu, že okrem domu nemáte s manželkou žiadne významné úspory, a že aj to čo máte, si šetríte na horšie časy a živobytie. Vysvetlíte mu, že nemáte ako získať 1,2 milióna korún. Mladý pán pokrčí plecami a oznámi vám, že viac ako 720-tisíc vám nijako nemôže dať, lebo v národnej rade schválili taký zákon. Na stôl položí kúpnu zmluvu, ktorou máte váš dom predať za 720-tisíc korún.

Vy sa mu snažíte vysvetliť, že jednoducho nemáte odkiaľ získať navyše ďalších 1,2 milióna na náhradný dom a že ani za ponúkaných 720-tisíc si jednoducho náhradný dom nekúpite. Mladý pán vám povie, že budete škodný, ak mu váš dom nepredáte za 720-tisíc, pretože potom vám ho úrad vyvlastní za 600-tisíc.

Ak sa mu budete snažiť ešte raz vysvetliť bezvýchodiskovosť vašej situácie, povie vám, že špekulujete tak, ako všetci ostatní. Obviní vás, že sa správate neústretovo k verejnoprospešnej stavbe, že ste čudný keď nechcete 720-tisíc za váš dom v situácii, keď vám ho proti vašej vôli môže štát násilím zobrať za 600-tisíc korún. Že iba špekulatívne „licitujete“, zatiaľ čo „miliardové investície stoja“ (parafrázované z dôvodovej správy!).

Mladý pán vstane, posledný raz sa vás opýta, či je vaše odmietnutie dohody o predaji vášho domu za 720-tisíc korún definitívne. Poučí vás, že nepodpísanie takejto dohody sa považuje za dôkaz o bezvýslednosti dohody a oprávňuje stavebný úrad na začatie vyvlastňovacieho konania. Mladý pán sa rozlúči, sadne do auta a odíde za svojim právnikom, aby vypracoval a poslal na stavebný úrad návrh na vyvlastnenie vášho domu za 600-tisíc korún.

Takto môže vyzerať priebeh majetkovoprávneho usporiadania podľa navrhovaného zákona.

Problém je zrejmý:

Na jednej strane – náhradný byt alebo rodinný dom musí svojou veľkosťou, úžitkovou hodnotou, vybavením a umiestnením byť primeranou náhradou za vykúpený byt alebo rodinný dom.

Na druhej strane – vo finančnom vyjadrení nesmie náhradný dom stáť viac, ako 1,2 násobok náhrady za jeho vyvlastnenie (rozumie sa tzv. všeobecná hodnota, ktorá nemá nič spoločné s nákladmi na obstaranie primeraného náhradného domu).

Opačne – za 1,2 násobok všeobecnej hodnoty vykupovaného rodinného domu môže byť nemožné zaobstaranie bytu či výstavba náhradného rodinného domu, ktorý je svojou veľkosťou, úžitkovou hodnotou, vybavením a umiestnením primeranou náhradou za vykúpený byt alebo rodinný dom (prax to dokazuje).

Jednoducho povedané, znalcom vykalkulovaná cena vo výške „všeobecnej hodnoty“ nemusí byť dostatočná a za túto cenu nikto voľný rodinný dom (byt) nepredá a nikto ho ani nepostaví.

A vlastník nemusí mať vlastné prostriedky na to, aby tento rozdiel vykryl.

Chybou navrhovanej právnej úpravy je, že stanovuje protichodné nesplniteľné podmienky.

Nie je zrejmé, prečo predkladateľ pri tvorbe návrhu zákona nepostupoval rozumne. Ak by mal naozaj úmysel, aby investor mal resp. mohol vlastníkovi rodinného domu (bytu) poskytnúť primeraný nový náhradný rodinný dom (byt), isto by predkladateľ zákona nezablokoval hneď v tom istom ustanovení túto možnosť stanovením nezmyselného finančného limitu, nad ktorý finančné bremeno prenáša na vlastníka.

Dôvodová správa dostatočnú odpoveď na túto otázku neprináša, akurát sa tam bez odôvodnenia konštatuje, že „platba z verejných financií nad rozsah znaleckého posudku je neoprávneným výdavkom, ktorý môže byť posudzovaný aj ako sprenevera alebo zneužitie postavenia“.

Predkladateľom navrhované riešenie je principiálne nesprávne. Ak predkladateľ správne identifikuje ako oprávnenú požiadavku vlastníkov, že poskytnutý náhradný byt alebo rodinný dom musí svojou veľkosťou, úžitkovou hodnotou, vybavením a umiestnením byť primeranou náhradou za vykúpený byt alebo rodinný dom – tak cestou k skutočnému naplneniu takejto požiadavky je reálna existujúca ponuka na realitnom trhu, presnejšie napr. na trhu dodávateľov výstavby rodinných domov na kľúč.

Legislatíva pozná prostriedok, ako obstarať požadované plnenie bez toho, aby to mohlo byť posudzované ako „sprenevera alebo zneužitie postavenia“. Tento nástroj sa volá – VEREJNÉ OBSTARÁVANIE. Je to verejnosťou všeobecne akceptovaný spôsob na uspokojovanie verejnoprospešných záujmov a všetkých nutných výdavkov, ktorý pri správnej realizácii garantuje efektívne vynakladanie verejných financií.

Závažnou chybou predloženého návrhu teda je, že limituje nelogickým a nezmyselným obmedzením výdavky na zabezpečenie náhradných rodinných domov (bytov) namiesto toho, aby použil logický a účelný spôsob zabezpečenia novej stavby formou verejného obstarávania.

Proces verejného obstarávania je rozšírený a na tento účel vhodný, nakoľko hneď v § 1 ods. 1 písm. a) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní sa hovorí, že „tento zákon upravuje verejné obstarávanie (...) zákaziek na uskutočnenie stavebných prác, zákaziek na poskytnutie služieb“, čo sú domény do ktorých patrí aj zabezpečovanie novej stavby rodinného domu (bytu).

Navrhovaný zákon je chybný v tom, že v § 8 ods. 5 v druhej vete uvádza „Vo finančnom vyjadrení náhrada nesmie byť nižšia, ako náhrada za ich vyvlastnenie a vyššia, ako jej 1,2-násobok, ibaže by došlo k dohode o spolufinancovaní“ – namiesto logického a účelného poukázania na spôsob zabezpečenia náhrady v zmysle zákona o verejnom obstarávaní.


*** K § 8 ods. 7 – Neprimeranosť náhrady za vyvlastnenie

Navrhovaný zákon nezabezpečuje ani to, že vyvlastnený vlastník dostane za vyvlastnenú nehnuteľnosť primeranú náhradu.

Predložený návrh zákona uvádza, že: „Náhradou za vyvlastnený pozemok alebo stavbu na ňom sa rozumie všeobecná hodnota pozemku alebo stavby na ňom určená znaleckým posudkom.

Takto formulovaný postup na určenie náhrady nezabezpečuje, že vlastník vyvlastňovanej nehnuteľnosti dostane primeranú náhradu v zmysle požiadaviek garantovaných ústavou.

„Primeraná náhrada“ sa nerovná „všeobecná hodnota“. Niekedy sa nesprávne uvádza, že všeobecná hodnota určená znalcom podľa vyhlášky je trhovou cenou. Ani trhová cena však na vyvlastnenie nestačí.

Nebudeme predkladateľa zaťažovať právnymi analýzami a judikatúrou súdov. Namiesto toho odcitujeme tentoraz v celosti verejne publikovaný názor Petra Csernáka (editora Hospodárskych novín), na ktorom je zreteľná absurdnosť rovnice PRIMERANA NÁHRADA = TRHOVÁ CENA:

Predstavte si takúto situáciu. Máte 70 rokov, bývate spolu s manželkou na kraji malej dediny v starom malom domčeku po vašich rodičoch. Zrazu za vami príde mladý pán z mesta s tým, že od vás štát odkúpi pozemok s domčekom za trhovú cenu. Keďže dom by potreboval poriadnu rekonštrukciu, znalec jeho cenu odhadne na 600-tisíc korún. Je to trhová cena? Je. Lenže v tomto domčeku bývate predsa preto, že si nič iné nemôžete dovoliť. A za 600-tisíc korún, ktoré vám štát vyplatí si nič iné ani nekúpite. Sotva zoženiete niekoho, kto by predával rovnako lacný dom.

Alebo iná situácia. Ste nezamestnaní a bývate na malej dedine spolu s manželkou. Jediné, vďaka čomu prežívate je celkom veľké pole, na ktorom si dopestujete zeleninu a ovocie pre vás na celý rok, na vykŕmenie dvoch prasiatok a niečo zostane aj na predaj. Zrazu príde rovnaký pánko, ktorý navštívil predchádzajúci pár a oznámi vám, že štát vám vyvlastní pole. Dostanete trhovú cenu 40 korún za meter štvorcový a vašich 50 árov predáte za 200-tisíc korún. Čo si za to kúpite? Rovnaký pozemok nikde na blízku nie je na predaj, tak utŕžené peniaze začnete utrácať za stravu, ktorú ste doteraz mali vlastne zadarmo. Za necelý rok sú peniaze fuč.

A čo hovorí o vyvlastnení Ústava Slovenskej republiky? "Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu." Primeraná náhrada však určite nie je trhová cena. Štát by mal pri vyvlastnení ponúknuť vyššiu ako trhovú cenu alebo ponúknuť náhradné bývanie v porovnateľnej alebo vyššej kvalite či iný porovnateľný pozemok. Lenže pre štát je jednoduchšie vyplatiť peniaze a lacnejšie vyplatiť trhovú cenu ako platiť okrem nej aj odškodné pre majiteľa.

Na základe uvedených výhrad žiadame, aby bolo stanovovanie náhrady za vyvlastnenie určené tak, aby už princíp stanovenia náhrady garantoval, že osoba dostane za vyvlastnený majetok naozaj primeranú náhradu.

V tejto súvislosti upozorňujeme na českú právnu úpravu, ktorá požaduje, že pri vyvlastnení sa náhrada určí takým spôsobom a v takej výške, aby zodpovedala majetkovej ujme, ktorá sa u vyvlastňovaného prejaví v dôsledku vyvlastnenia.

Mimochodom, ak si predkladateľ pomáha v dôvodovej správe argumentmi o právnej úprave v Českej republike (odvoláva sa na kontroverzný český zákon č. 168/2001 Sb. o diaľničnom obchvate Plzne) a obhajuje svoj návrh odvolávaním sa na ňu, nie je zrejmé prečo to robí veľmi selektívne a jednostranne, keďže česká právna úprava nijako nemení všeobecnú právnu úpravu o určovaní náhrady za vyvlastnenie a rešpektuje spomenutú zásadu, podľa ktorej sa náhrada musí určiť takým spôsobom a v takej výške, aby zodpovedala majetkovej ujme, ktorá sa u vyvlastňovaného prejaví v dôsledku vyvlastnenia.

Predložená novela upravuje určovanie náhrad odlišne od všeobecnej úpravy, čo je diskriminačné a nezodpovedá ani kritériám ústavne požadovanej primeranosti náhrady.


*** K § 8 ods. 8 – Neúplnosť ustanovenia o uhrádzaní účelne vynaložených nákladov

Predložený návrh zákona uvádza, že: „Účelne vynaložené náklady na výkup alebo vyvlastnenie pozemkov a stavieb na nich znáša nadobúdateľ vykúpenej nehnuteľnosti a pri vyvlastnení vyvlastniteľ. Za účelne vynaložené náklady sa považujú najmä náklady znaleckého posudku, správne a notárske poplatky a sťahovacie náklady.

V zmysle našej pripomienky k § 8 ods. 5 je nedostatkom citovaného ustanovenia, že v zozname príkladmo uvedených účelne vynaložených nákladov nie sú uvedené (chýbajú) aj „náklady na poskytnutie kúpy bytu alebo rodinného domu, zabezpečenie novej stavby, obstaranie existujúceho bytu alebo rodinného domu, výstavbu rodinného domu a prevod do vlastníctva predávajúceho“ (viď § 8 ods. 2, 3, 4) s prípadným poukázaním na právny predpis o verejnom obstarávaní.


*** K § 8 ods. 6 – Dvojzmyselnosť ustanovenia o umiestnení predávajúceho v zariadení sociálnej starostlivosti

Predložený návrh zákona uvádza, že: „Náhrada v peniazoch sa poskytne aj vtedy, ak sa zabezpečí predávajúcemu umiestnenie v zariadení sociálnej starostlivosti alebo sprostredkuje bývanie v nájme alebo podnájme.

Tento text je dvojzmyselný a dôvodová správa nepodáva žiadne vysvetlenie o zamýšľanom význame tohto ustanovenia.

Text totiž vyvoláva dojem, akoby predkladateľ reagoval na nejakú praktickú situáciu, v ktorej sa spochybňuje poskytnutie náhrady v prípade, ak nešpecifikovaný subjekt zabezpečí predávajúcemu umiestnenie v zariadení sociálnej starostlivosti alebo sprostredkuje bývanie v nájme alebo podnájme.

Iný možný výklad je, že umiestnenie predávajúceho v zariadení sociálnej starostlivosti alebo sprostredkovanie bývania v nájme alebo podnájme limituje spôsob poskytnutej náhrady len na peňažnú formu.

Nie je zrejmé, ktorý z týchto dvoch odlišných možných výkladov má predkladateľ v úmysle.

Ustanoveniu vyčítame aj to, že pri svojich úvahách ignoruje na skôr poukázanú možnosť, že vlastník nemusí byť obyvateľom asanovanej nehnuteľnosti a naopak, že obyvateľ asanovanej nehnuteľnosti nemusí byť jej vlastníkom. Ak bolo (pochybným) úmyslom predkladateľa riešiť otázku straty strechy nad hlavou formou umiestnenia v zariadení sociálnej starostlivosti, nie je zrejmé prečo a ako odôvodní, že tento spôsob upravuje len pre osobu vlastníka.


*** K § 8 ods. 6 – Nezmyselnosť koeficientu 1,2 pri určovaní výšky náhrady

Predložený návrh zákona uvádza, že: „Náhrada v peniazoch za výkup pozemku alebo stavby na nej je 1,2 násobok náhrady za vyvlastnený pozemok alebo stavbu na ňom.

Uvedené ustanovenie je nelogické v niekoľkých rovinách.

Za prvé – výška a spôsob náhrady sa určuje až vo vyvlastňovacom konaní. Kauzálne nie je možné v okamihu výkupu vypočítať náhradu na základe v tom čase neexistujúceho právoplatného rozhodnutia o vyvlastnení. Nedá sa to preto, lebo okamih výkupu časovo predchádza okamihu nadobudnutia právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia.

Navyše, ak dôjde k úspešnému výkupu, tak už nemôže dôjsť k vyvlastneniu a teda ani k stanoveniu náhrady za vyvlastnenie, čiže ani k vytvoreniu podkladu na určenie ceny výkupu.

Za druhé – zo skôr spomenutých dôvodov sa môže stať, že investor sa odmietne dohodnúť s predávajúcim na poskytnutí kúpy bytu alebo rodinného domu alebo zabezpečení novej stavby, hoci vlastník by na takúto dohodu pristúpil. Alebo napríklad taká dohoda vzhľadom na miestne pomery resp. iné prekážky mimo vplyvu vlastníka nie je objektívne možná, napriek snahe vlastníka a aj investora.

Dôsledkom bude diskriminácia vlastníka, ktorý bude vo výške náhrady nezmyselne limitovaný bližšie neodôvodneným koeficientom 1,2 oproti situácii, keby mu investor zabezpečil napríklad novú stavbu rodinného domu.

Za tretie, predkladateľ nijako neodôvodnil, prečo práve koeficient 1,2 považuje za optimálny na dosiahnutie najrýchlejšieho a najlacnejšieho postupu výstavby diaľnic a ciest. Ako sme upozornili v iných častiach pripomienky, stanovenie pevného koeficientu je dokonca kontraproduktívne a v praxi spôsobí nevykonateľnosť predstáv predkladateľa a proces výkupu naopak skomplikuje, čo je proti deklarovanému zámeru urýchlenia výstavby vybraných diaľnic a ciest. Práve z týchto dôvodov sme v inej časti pripomienky poukázali na nahradenie pevne stanoveného koeficientu v súvislosti so stavbami radšej odvolávkou na metódy verejného obstarávania.


*** K § 8 ods. 1 – Neodôvodnenosť diskriminácie vlastníkov asanovaných stavieb neslúžiacich na bývanie

Predložený návrh zákona uvádza, že: „Náhrada za výkup a za vyvlastnenie pozemkov a stavieb neslúžiacich na bývanie sa poskytuje v peniazoch.

Podľa dôvodovej správy „asanovať bude potrebné 48 stavieb, z toho 24 rodinných domov“.

Nebudeme sa teraz venovať porušeniu princípu všeobecne uznávanej požiadavky generality právnej normy a zaoberať sa tým, na aký účel slúži 24 stavieb, ktorých sa navrhovaný zákon týka a ktoré nie sú rodinnými domami a teda zrejme neslúžia na bývanie. Zákon nesmie v právnom štáte platiť na vopred určené, a známe jednotlivé prípady, čo predložený návrh flagrantne ignoruje (viď požiadavka generality právnych predpisov). Napokon, v prípade schválenia môže byť tento návrh zákona novelizovaný štandardným legislatívnym procesom a rozšírený na ďalšie prípady až k de facto všeobecnej použiteľnosti.

Z predloženého návrhu nie je zrejmé, prečo sa diskriminujú vlastníci nehnuteľností neslúžiacich na bývanie.

Môže ísť napríklad o nehnuteľnosti určené na podnikanie, na verejnoprospešné účely, na vyvíjanie činnosti náboženských spolkov a v podstate na akýkoľvek iný legálny účel. Vlastník takejto nehnuteľnosti si ju mohol zaobstarať práve preto, aby ju na daný účel mohol využívať na danom mieste. Nie je preto dôvod ho diskriminovať.

Výkladové ťažkosti a nejasnosti bude spôsobovať pojem „stavba neslúžiaca na bývanie“. Nie je zrejmé, či sa tým rozumie stavebno-technický status stavby alebo sa má vychádzať z faktického využívania stavby. Napríklad: Rodinný dom využívaný ako miesto víkendového pobytu je alebo nie je „stavbou neslúžiacou na bývanie“? Alebo rodinný dom dlhodobo odcestovaných vlastníkov? Odpoveď nedáva ani dôvodová správa.

Z uvedených dôvodov vyčítame predloženému návrhu, že zavádza zbytočné komplikácie a nejednoznačnosti do procesu výkupu nehnuteľností.

Je smutné, že navrhovateľ zavádza do jednorazových mimoriadnych opatrení zbytočné komplikácie v situácii, keď podľa dôvodovej správy ide len o 24 stavieb, pritom celkové náklady na výkup všetkých pozemkov odhaduje na sumu vyše 2 miliárd slovenských korún a medializované náklady na výstavbu cestnej siete sa predpokladajú v objeme rádovo stoviek miliárd slovenských korún.

V dôvodovej správe sa uvádza doslova: „Dobudovanie diaľničného spojenia až do Košíc do roku 2010 má nielen politický rozmer vyplývajúci z Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky z roku 2006, ale aj významný ekonomický a spoločenský rozmer.

Ak predkladateľ v dôvodovej správe identifikoval, že k dosiahnutiu tohto cieľa bráni majetkové neusporiadanie „48 stavieb, z toho 24 rodinných domov“ (čo je skutočne v porovnaní s predpokladaným prínosom a celkovými finančnými nárokmi zanedbateľné množstvo), tak by bola na mieste skôr určitá veľkorysosť po vzore úspešnejších a vyspelejších krajín, namiesto vytvárania malicherných legislatívnych konštrukcií s výkladovými a praktickými problémami pri uplatňovaní zákona v reálnom živote.


Preto žiadame zamietnuť tento návrh ako celok.


Richard Drutarovský, Občianska iniciatíva „Za spravodlivé vyvlastňovanie“
Juraj Petrovič, Občianska konzervatívna strana
Dušan Sloboda, Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika
Pavel Vlček, Občianska konzervatívna strana
Ondrej Dostál, Občianska konzervatívna strana
Pavel Nechala, Transparency International Slovensko
Radovan Kazda, Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika
Peter Gonda, Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika
Zuzana Humajová,
Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika
Miroslav Mihálik, manažér, Bratislava
Ernest Walzel, obchodný zástupca, Kostolná pri Dunaji
Juraj Karpiš, INESS - Inštitút ekonomických a spoločenských analýz
Radovan Ďurana, INESS - Inštitút ekonomických a spoločenských analýz






» Vaše reakcie (0)
» Verzia pre tlač
» Poslať e-mailom
» Pridať na Facebook
» Pridať na vybrali.sme




Súvisiace témy
Ľudské práva, Politika, Právo, Vyvlastňovanie, Štátna správa, Doprava


[12016]



REKLAMA



CHANGENET.SK | občiansky denník, © 1996 - 2014, ChangeNet, ISSN 1336-2534
kontakt | reklama | info | služby | RSS