spájame ľudí, ktorí menia svet
Marcel Zajac
aktuálne  |  fórum  |  kalendár  |  adresár  |  inzeráty  |  poznámkový blok  |  fotoblokkampane!
TU sa mi nepáči!

Normalizácia je slovo z politologického slovníka - a je dobre, že v našej spoločnosti existuje generácia, ktorá o nej počula už len rozprávať. To však nemení nič na fakte, že sme ju na Slovensku mali. A keďže naša spoločnosť sa so svojou minulosťou vyrovnáva po svojom - formou hrubých a ešte hrubších čiar - môže byť, že na to, čo niektoré slová znamenajú, sa dnes nevieme rozpamätať.

„Normalizácia“ bola a je inak vnímaná úzkou skupinou vládnucej a užívajúcej si skupiny straníckych aparátnikov a ich servisných zložiek. Inak úzkou skupinou odvážlivcov ochotných sa jej otvorene postaviť. A samozrejme inak, tou najväčšou skupinou každej spoločnosti, tajne odvážnou alebo ľahostajnou: „Mlčiacou väčšinou“.

Pritom práve „Mlčiaca väčšina“, to je „Normalizácia“. Nie politickí dobrodruhovia na jednej (vládnucej) alebo druhej (opozičnej strane). Predátori spoločnosti idú do hry s vedomím, že môžu byť víťazmi, ale aj porazenými. Mlčiaca väčšina, ktorou nič nepohne, rezistentná na porušovanie zákonov alebo etických noriem, necitlivá k jednoznačným prejavom nespravodlivosti, ustráchaná, neschopná odporovať, spokojná s naplnením základných životných potrieb – to je normalizácia. Je len otázkou, či väčšina mlčí, lebo je ľahostajná, alebo preto, že je zastrašená. Normalizácia nemusí byť nič tak strašné, ak je dobrovoľná – aj možnosť mlčať, byť ľahostajným, pasívnym je občianskym právom. Ak je však mlčanie výsledkom zastrašenia, represie, vynára sa, žiaľ, ďalší politologický pojem – diktatúra – a to už strašné je.

Patrím medzi tých, ktorí, žiaľ, diktatúru, ale hlavne jej prejav – normalizáciu – na Slovensku zažili. Preto si dovolím tým mladším porozprávať krátky príbeh.

Z recesie sme na jedného prvého mája, ani nie moc nahlas, s priateľom v sprievode zakričali: „TU sa nám nepáči!“ Okamžite sme boli pánmi v civile odvedení na nejakú okresnú či obvodnú strážnicu VB (Verejnej bezpečnosti, dnes polície; pozn. redakcie), boli sme vypočutí a do našej školy prišlo o tejto skutočnosti - že „TU sa nám nepáči“ upovedomenie. A toto upovedomenie skončilo na kope upovedomení na chalanov a baby kúpajúcich sa na Rusoveckej nudapláži.

Nevnímam a nevnímal som ako problém to, že sme sa prvého mája stretli v sprievode; problém bol a je pre mňa v tom, že sme sa nemohli stretnúť v sprievode hocikedy, napríklad aj ôsmeho decembra. Ale ako problém vnímam hlavne to, že som sa nemohol v spoločnosti prejavovať ako jednotlivec.

Tak ako je normalizácia historickým faktom, je historickým faktom aj to, že sme ju v našej spoločnosti odmietli. Som si istý, že mlčiaca väčšina sa zmenila na hlučnú nielen preto, aby jednu vládnucu stranu nahradili tri či štyri vládnuce strany, ale aj preto, aby členovia mlčiacej väčšiny získali osobnú slobodu. Aby mali možnosť „necítiť sa TU dobre“ a nemuseli sa preto hneď vysťahovať do inej krajiny. Dúfam, že na Slovensku vznikol inštitút aktívneho občana.

Aktívny občan nie je pre politikov, správcov vecí verejných, príjemný spoločník, ani pre politikov vládnucich, a ani pre politikov v opozícii (zdá sa, že títo sa preľahko dokážu vžiť do predstavy, že za chvíľu budú vládnuci). To je úplne v poriadku, každý sa chce vyhnúť nepríjemnostiam.

Charakter spoločnosti sa však láme na tom, ako s týmto nepríjemným spoločníkom správcovia vecí verejných naložia. Či aktívnemu občanovi umožnia prejavovať svoju aktivitu alebo naopak, či sa pred nim budú s pomocou svojho aparátu brániť.

Smutné je, že vláda „sociálnej demokracie“, vláda Roberta Fica (napriek tomu, že všade na svete liberálnemu duchu politiky aktívny občan prekáža menej ako konzervatívnemu či fundamentalistickému), začína proti aktívnemu občanovi  boj. Dúfam, že to nie je boj o návrat k diktatúre a normalizácii našej spoločnosti, a že sa veľa pripravovaných zmien neuskutoční.

Pri sledovaní politickeho diania si však musím klásť otázku: "Sú to iba ekonomické záujmy?"

Prvým veľkým útokom sociálnej demokracie na inštitút aktívneho občana bol návrh ministerstva financií na zrušenie mechanizmu asignácie 2 percent z daní právnických a fyzických osôb.

Asignácia, zavedená liberálnymi ekonómami predchádzajúcej vlády (a pre spravodlivosť treba povedať, že pred nimi neskôr aj obhájená), bola napadnutá hlásateľmi sociálnej spravodlivosti. Pritom strata tejto formy nepriamej podpory verejnými financiami môže stáť aktívneho občana - príjemcu 2 percent potrebnú sociálnu nezávislosť, a aktívneho občana - poskytovateľa 2 percent, schopnosť sociálnej solidarity.

Snažím sa uveriť, že išlo o návrh motivovaný snahou nájsť finančné prostriedky pre sociálny rozpočet novej vlády; pri hlbšom preskúmaní výsledku je moja viera otrasená. Výsledok demaskoval motívy - aktívni v poskytovaní služieb občania tejto spoločnosti môžu byť, v napĺňaní ľudských, občianskych práv a práv prírody nie.

Inštitút aktívneho občana sa trasie aj pri útokoch na slobodný prístup k informáciám.

V parlamente sa o zmenu zákona pokúsila na popud ministerstva financií prostredníctvom smiešneho paragrafu o „rozumných" informáciách - v nepriamej novelizácii cez zákon o reklame - možno nič netušiaca poslankyňa vládnej sociálnodemokratickej strany. Motívom bola údajne nezvládnuteľná a náročná šikana daňového úradu so strany jedného občana. Útok bol zatiaľ odložený skôr pre jeho unáhlenosť ako pre jeho podstatu. Čím však bolo motivované vládou zrušené sprístupňovanie záznamov z jej rokovaní? Údajne tým, že nevie prísť na dôvod, čo môže byť pre občana zaujímavé na procese tvorby rozhodnutí, keď dôležité sú predsa rozhodnutia samotné. To znamená, že vláda nepovažuje za dôležité, aby občania vedeli o motívoch jej rozhodnutí, ako aj to, že nepotrebuje aby občan - volič rozhodoval vo voľbách podľa toho, ako sa pri rozhodnutiach správal ten, kto sa uchádza o jeho hlas.

Útokom na aktívnych občanov je útok na druhý princíp Aarhuského, medzinárodne platného, dohovoru na právo aktívneho občana na slobodný prístup k rozhodovaniu.

Ministerstvo dopravy pôšt a telekomunikácii SR neakceptovalo odporučenie Legislatívnej rady vlády SR a nechalo vláde schváliť návrh zákona o výstavbe diaľnic aj s ustanovením, ktoré ruší účastníctvo občianskych združení pri povoľovaní diaľnic. Pripravené sú podobné zmeny aj v zákonoch o ochrane prírody či v stavebnom zákone.

Vláda nevidí dôvod na to, aby občianske združenia boli súčasťou schvaľovacieho procesu - čiže mali riadne informácie o procese rozhodovania, mali informácie potrebné k prijatiu rozhodnutia, a v konečnom dôsledku mali právo na odpoveď v prípade vznesenia pochybností či alternatívnych návrhov. To všetko zaručuje len jediný inštitút zákona - a to možnosť byť účastníkom procesu. Možnosť stať sa iba zúčastnenou osobou stavia občana do role diváka. Ešte že posledný paragraf navrhovaného zákona nás nenúti po ukončení povoľovacieho procesu radostne zatlieskať. Budem veriť tomu, že hlavný vplyv na ministerstvo a vládu pri neakceptovaní svojho odborného poradného orgánu je iba sila betonárskej loby? Asi nie, keď si všimnem ako naložilo ministerstvo zdravotníctva s hromadnou pripomienkou k novele zákona 580/2004 Z.z. za zachovanie slobody výberu zdravotnej poisťovne, ďalším inštitútom aktívneho občana.

No a ako inak než normalizačným môžem vnímať vášnivé vystupovanie poslanca a ideológa sociálnej, upozorňujem, že stále ešte demokracie, v diskusii o zákonníku práce? Veď ten milý pánko ani len nezapochybuje o tom, čo je pre mňa, občana, ktorý som ho mohol aj voliť, lepšie: či vybrať si, akým spôsobom chce svoju prácu vykonaváť alebo len tupo prijať to, čo on prikáže? Páni sociálni demokrati, čo keď tú robotu proste chceme vykonávať ako živnostníci?! Myslím, že pri optimistickom nazeraní na tento pohár ako na pohár skôr poloplný ako poloprázdny, sme samozrejme radi, že pána poslanca nenapadlo do tohto zákona pridať k povinosti zamastnávateľov platiť odborových funkcionárov aj povinnosť ich vyzbrojiť.

To, že sa táto vláda nespráva ako štandardná sociálno-demokratická vláda, ako to deklarovala strana, ktorá je jej sociálno-demokratickým strojcom, už nie je len politologickým konštatovaním. Už to nie je len zlomyseľným opozičným konštatovaním. Začína to byť bolestivým zistením obyčajného občana.

Dnes pokus o návrat k diktatúre a normalizácii pociťuje hlavne aktívny občan. Najedení otcovia, matky s poupratovaným, útulným bytom, verte, keď sa vaše deti vrátia so záznamom z policajnej stanice za výkrik „TU sa nám nepáči“, začne sa to týkať aj vás.




POZNÁMKY / vaše reakcie


Pridať reakciu:

Rozsiahlejšie reakcie prinášajúce nové podstatné informácie či nové pohľady na diskutovanú problematiku môžete ponúknuť na uverejnenie formou samostatného článku na stránkach občianskeho denníka CHANGENET.SK.

Meno a priezvisko E-mail
 
Predmet


Poznámka


Autorizačný kód
Do formulára vypíšte len veľké písmená z nasledujúceho textu: "mDISnxKUmSow".


Marcel Zajac
Marcel Zajac

Autor pôsobí v Nadácii Ekopolis.




RSS kanál



» Vaše reakcie (0)
» Pridať na Facebook
» Pridať na vybrali.sme



Súvisiace témy
Granty, fundraising a filantropia, Práca a zamestnanosť, Demokracia, Ekonomika, Politika, Právo, Prístup k informáciám, Štátna správa


[32583]



REKLAMA


CHANGENET.SK | občiansky denník, © 1996 - 2014, ChangeNet, ISSN 1336-2534
kontakt | reklama | info | služby | RSS