spájame ľudí, ktorí menia svet
aktuálne  |  fórum  |  kalendár  |  adresár  |  inzeráty  |  poznámkový blok  |  fotoblokkampane!
Čo škodí viac ako vietor a lykožrút dohromady

Na následky víchrice z 19. novembra 2004 bezprostredne a viac-menej nezávisle na sebe zareagovali tri dôležité zložky spoločnosti: mimovládny sektor, vedci a umelci. Vlastne tu bola aj štvrtá dôležitá zložka, na ktorú sa, podobne ako pri spomienkach na November 1989, nezaslúžene zabúda – študenti.

Počiatočné nešťastné vyhlásenia predstaviteľov bývalej vlády nasledovala tlačová beseda signatárov výzvy Nad Tatrou sa blýska..., ktorá 2. decembra 2004 zaplnila najväčšiu zasadačku Domu novinárov ľuďmi, závažným obsahom i vzrušením tak, ako ju už dávno žiadne podujatie nezaplnilo. Začalo vznikať spojenectvo, ktoré je síce v každej spoločnosti žiaduce, ale na Slovensku stále ešte ojedinelé: akčné spojenectvo vyššie spomenutých spoločenských aktérov. O niekoľko dní sa to prejavilo vytvorením Mimovládneho výboru Naše Tatry (MVNT) a následným spoločným vyhlásením. MVNT vznikol ako protiváha a zároveň potenciálny partner jednostranne zameraného Vládneho výboru pre obnovu a rozvoj Vysokých Tatier. V januári a februári 2005, keď frekvencia a viditeľnosť aktivít MVNT kulminovali, podporovalo ho okolo tristo kľúčových osobností kultúrneho, vedeckého a spoločenského života na Slovensku, mená ako Ladislav Chudík, Peter Dvorský, Dušan Hanák, Martin Bútora, Zuzana Kronerová, Daniel Pastirčák, Miroslav Cipár, Pavol Barabáš, Libor Ebringer, František Guldan, Juraj Hrubant, Matúš Jakabčic, Tomáš Janovic, Juraj Johanides, Jozef Lupták, René Matlovič, Marián Meško, Dušan Mitana, Marián Mudroch, Juraj Nvota, Pavol Plesník, Ester Plicková, Alžbeta Rajterová, Rudolf Sikora, Anton Srholec, Anton Šulík, Marek Ťapák, Marián Varga, Zuzana Wienk, Milan Zemko, Viera Žilinčanová, či Peter Lipa nevynímajúc. Na ich strane bola veľká   väčšina verejnej mienky.

Požiadavky MVNT boli a stále sú tie isté, ako pred troma rokmi: informovať a diskutovať o Tatrách otvorene, zohľadňovať aj „nepohodlné“ názory odborníkov, prijímať zásadné rozhodnutia až po vypočutí všetkých Za i Proti. MVNT na svojom prvom stretnutí 13. decembra 2004 okrem toho odporučil ponechať drevo v navrhovanej jadrovej zóne TANAPu a v ostatných zónach ho ťažiť regulovane a citlivo, v žiadnom prípade nepoužívať v národnom parku chemické ochranné prostriedky – pesticídy, urýchlene prijať zonáciu TANAPu tak, ako ju navrhla Štátna ochrana prírody (ŠOP SR) už v r. 2003, neznižovať výmeru lesnej pôdy, podriadiť rozhodovanie o národnom parku rezortu životného prostredia a kompenzovať neštátnym vlastníkom lesov majetkovú ujmu.  

Známe mená a početné mediálne aktivity však nie sú jedinou doménou tohto ojedinelého zoskupenia, paralely ktorého by sa dali hľadať vari len v podobe prednovembrového ochranárstva s takými jeho prejavmi, ako bola Bratislava/nahlas či kolektívna záchrana kláštora v Marianke, alebo ako boli námestia Novembra 1989, či antimečiarovské vzopätie v rokoch 1997 – 1998. Nemenej dôležitý, a na Slovensku akoby stále vzácnejší, je dôraz kladený na niekoľko vecí: etika, transparentnosť rozhodovania o veciach verejných, obrana kultúry a prírody ako permanentne ohrozených hodnôt, odborná kompetentnosť, hľadanie autentických slovenských hodnôt a zároveň vnímanie Slovenska v medzinárodnom kontexte. Okrem spomínaných signatárov sa na stranu MVNT postavili najvyššie samosprávne orgány Univerzity Komenského i Slovenskej akadémie vied, ktoré zároveň ponúkli vláde svoju pomoc. Bez odozvy.

Možno sa oprávnene pýtať, prečo práve ničivá víchrica v Tatrách vyvolala takúto odozvu. Iste, je v tom aj kus symboliky: Tatry sú a budú pre našinca symbol ako žiadny iný. Okrem iného aj pre svoje transcendentno: sú veľkou a nadčasovou výzvou tvárou v tvár našej kolektívnej i individuálnej malosti. Ale bol to, zdá sa - aj prejav latentnej energie naakumulovanej z dlhodobo rastúcej frustrácie. Frustrácie z vývoja vecí verejných, a najmä zo spôsobu ich spravovania na Slovensku.

V tomto príspevku nám nejde o výpočet desiatok aktivít MVNT a hodnotenie ich významu s odstupom troch rokov, súc poučení voľbami v roku 2006 a nasledujúcim katastrofálnym vývojom. A nielen preto, že na to rozsah takéto textu jednoducho nestačí. Ide nám skôr o to, pozrieť sa, kam sa vývoj okolo Tatier, ochrany prírody, kultúry, výkonu moci, odbornej kompetentnosti, médií, občianskej angažovanosti, akcieschopnosti a s tým súvisiacich vecí uberá.

O tom, že sa uberá veľmi zlým smerom, sa nemusíme presviedčať. Ak máme zostať len v našom „domácom košiari“, potom nesplnenie ani jedinej z elementárnych a oprávnených požiadaviek MVNT z decembra 2004 je názornou ukážkou prístupu minulej i súčasnej mocenskej garnitúry k verejnosti, k „nepohodlným“ odborníkom,  k zvereným hodnotám a medzinárodným záväzkom. Opäť sa ponúka lacná interpretácia, ktorú je však treba, či sa nám to páči, alebo nie, odmietnuť. Je to n-tá reinkarnácia starej známej tézy o menšom zle: „Nech bola minulá vláda akákoľvek, bola vo všetkých sférach, o ktoré nám ide, predsa len lepšia, ako tá súčasná.“ Nejde o to, či a nakoľko je to pravda, ale o to, že prakticky všetko zlé a neprijateľné, s čím v tejto sfére prišla súčasná moc, iniciovala už tá predchádzajúca: či to bolo – vo všeobecnej rovine – pohŕdanie skutočným dialógom, netransparentnosť, zápas proti nekonformným médiám, uprednostňovanie spriaznených záujmových skupín pred verejným záujmom, pohŕdanie prírodnými a kultúrnymi hodnotami, snaha vyhnúť sa plneniu medzinárodných záväzkov, arogancia... Alebo v konkrétnejšej rovine: aktívne vystupovanie bývalých ministrov Ruska, Tótha a ďalších proti ochrane prírody, pamiatkam, mimovládnym organizáciám a kultúrnej obci, škandalózne vyhlásenia bývalého predsedu vlády či ministra životného prostredia na tému ochrany Tatier, až po vedomé vymenovanie nekompetentných a veci škodlivých ľudí do dôležitých riadiacich funkcií. Áno, dá sa opäť oponovať, že vo všetkých vymenovaných oblastiach je súčasná moc ešte horšia, než jej predchodkyňa, ale my tento relativistický postoj jednoducho neuznávame. Minimálne dovtedy nie, kým si predchádzajúca moc neprizná svoje zlyhania a verejne sa neospravedlní. To je, podľa nás základný, aj keď nie dostatočný, predpoklad znovunadobudnutia jej dôveryhodnosti a oživenia nádejí, ktoré sa s ňou spájali pred desiatimi rokmi.

A teraz je na čase vymenovať hriechy, ktoré stihla spáchať súčasná moc vo vzťahu k téme tohto príspevku.

Začalo sa tu už hneď po jej nástupe k moci – zrušením potenciálne nepohodlného parlamentného výboru pre životné prostredie a ochranu prírody a zároveň vymenovaním pána XY za ministra životného prostredia. Pokračovalo to zrušením Dohody o spolupráci medzi ministerstvom životného prostredia a Ekofórom environmentálnych mimovládnych organizácií, podpísanej v decembri roku 1998, ako aj vylúčením environmentálne zameraných občianskych združení z okruhu subjektov, oprávnených participovať na asignácii 2 % dane fyzických a právnických osôb. Nasledovala účelová zmena organizačnej štruktúry Štátnej ochrany prírody SR, ktorá bola vykročením opačným smerom, než akým ide normálny ochranársky svet (vrátane našich susedov), ktorý kompetencie správ národných nezoslabuje (ako my, prostredníctvom umelých medzičlánkov), ale naopak, posilňuje. Táto nezmyselná organizačná zmena však smerovala najmä k jednému cieľu: mala poslúžiť ako pracovnoprávna zámienka na odvolanie nepohodlných riaditeľov správ národných parkov z funkcií. Nasledovali zmanipulované výberové konania, ktoré vyššie uvedenú hypotézu plne potvrdili.

A tak riaditeľmi kľúčových národných parkov už nie sú bezúhonné osobnosti, vysoko kompetentní manažéri  a medzinárodne uznávaní odborníci: v TANAPe Ing. Tomáš Vančura, v NAPANTe Ing. Marián Jasík, v NP Slovenský raj Ing. Dušan  Bevilaqua a v NP Muránska planina RNDr. Marcel Uhrín.

V tejto súvislosti, ako aj v súvislosti s inými aktivitami namierenými proti prírode a jej ochrane, ktoré odobrilo, alebo dokonca podporilo či iniciovalo vedenie ŠOP SR,, došlo k dlho nevídanému prejavu stavovskej hrdosti a občianskej statočnosti: Viac ako 180 – teda väčšina – odborných pracovníkov ŠOP SR navrhlo odvolať z funkcie riaditeľa svojej organizácie   Ing. Jána Mizeráka.

Pomsta prišla čoskoro, keď pod zámienkou údajne nevyhnutného znižovania stavov pracovníkov (ktorý je práve v ŠOP SR dlhodobo poddimenzovaný, na čo poukázal aj audit EU – pozn. aut.), prišli o miesta hlavní protagonisti tejto výzvy. Tým sa s krutou iróniou začala plniť jedna z prvých požiadaviek MVNT, aby sa skončila dvojkoľajnosť v riadení národných parkov, zmietajúcich sa medzi protichodnými stanoviskami ministerstiev životného prostredia a pôdohospodárstva. Keďže ide o ochranu prírody, logicky sme žiadali, aby sa prispôsobil hospodársky rezort. Stal sa pravý opak a dnes MŽP SR pôsobí dojmom súčasti niektorého z hospodárskych subjektov, raz ministerstva pôdohospodárstva, inokedy hospodárstva a len čo sa rozbehne vládou sľubovaná „rýchlená“ výstavba diaľnic, tak aj dopravy.

Do toho všetkého prišli na jar 2007 dramatické udalosti v národných prírodných rezerváciách Tichá a Kôprová dolina, kde Štátne lesy TANAPu, za pasívneho prizerania sa, či dokonca s podporou MŽP SR a jeho zložiek, začali ťažiť drevo z území s najvyšším stupňom ochrany. To vyprovokovalo nielen ochranársku a odbornú, ale aj širšiu verejnosť k masívnym protestom, spojeným s fyzickou  blokádou ťažby a odvozu dreva z týchto dolín. Zmobilizovalo sa Ekofórum. 108  slovenských a niekoľko desiatok českých vedcov, zväčša expertov na horské geo(eko)systémy, označilo prístup „koalície“ ministerstiev pôdohospodárstva a životného prostredia za neodborný, anachronický a antiekologický. V podobnom duchu  - aj keď inými slovami - vyjadrili svoje znepokojenie aj signatári výzvy Nad Tatru sa blýska...II. Ich názorom (opäť) nik z kompetentných nevenoval náležitú pozornosť. Následne Inšpektorát životného prostredia v Košiciach hospodársku činnosť v oboch dolinách pozastavil, až do posúdenia, či bola oprávnená. To sa už o celú kauzu začala zaujímať aj Európska komisia, keďže aktivity sa týkali aj prírodných území európskeho významu. Keď sa už zdalo, že košická inšpekcia rozhodne v prospech ochrany prírody a jej obetavých dobrovoľných ochrancov, kauzu jej odobrali a presunuli do Žiliny, kde inšpekcia rozhodla „tak, ako bolo treba“.

Dosiaľ posledným „kúskom“ vládnej koalície je prijatie nových zákonov o lesoch, o ochrane prírody a o obchodovaní s ohrozenými živočíchmi a rastlinami (CITES), ako aj nový návrh zonácie TANAPu. Spoločným menovateľom všetkých týchto troch aktov je snaha oslabiť ochranu prírody a čo najviac zviazať ruky jej ochrancom.

Moci zmysel ochrany prírody uniká a chápe ju len ako nepríjemnú prekážku momentálneho materiálneho rastu.

Tí, ktorí vlastnými telami čelili ťažkej technike a policajným metódam, aby chránili celospoločenské a nadčasové hodnoty, dnes čelia vyšetrovaniu a hrozbám nepríjemných sankcií. Spoločnosť sa naďalej drobí  a nielen  solidarita, ale aj vzájomná komunikácia je stále vzácnejším prejavom. Hrubé maniere politikov, neúcta k prírode, kultúre i človeku sa stávajú normou.

Aj preto je treba, aby spontánne koalície na spôsob Mimovládneho výboru Naše Tatry vznikali a fungovali naďalej.




Nenalezena žádná zpráva




» Vaše reakcie (0)
» Pridať na Facebook
» Pridať na vybrali.sme



Súvisiace témy
Politika, Štátna správa, Lesy, Ochrana prírody


[31767]



REKLAMA


CHANGENET.SK | občiansky denník, © 1996 - 2014, ChangeNet, ISSN 1336-2534
kontakt | reklama | info | služby | RSS